Peter Gergely

Thomas Posol

I.

„Hej Thomas!“

„Áno pán Obert?“ Ozval som sa.

„Práve mi tu jeden zákazník nechal tento list. Treba ho doručiť k jednému kováčovi, má malý stánok na južnom konci hlavného trhového námestia, vieš, ktorý to je?“

„Hm, áno pane, už som tam pár krát niečo niesol.“

„Fajn.“ Potešil sa. „A Thomas, keď skončíš, stav sa tu cestou domov, pre tento mesiac ťa vyplatím.“

„Môžete sa spoľahnúť, budem tu čo nevidieť!“ Odpovedal som a rozbehol som sa na trh s listom v rukách.

Na trh to nebolo ďaleko, pohodlným klusom možno pol hodina. Za ten rok, čo pracujem v službách pána Oberta ako posol, som sa naučil ako sa prepravovať po meste bez straty veľkého množstva energie. Keďže nikdy neviem, koľko krát za deň budem musieť absolvovať taký výlet po meste, je lepšie šetriť si sily.

Tak isto mi pomáha aj znalosť mesta, jeho ulíc, námestí, parkov a zákutí, čo mi pomáha doručiť zásielky v čo najkratšom čase. Žijem tu už deväť rokov, od mojich desiatich, a za ten čas som popri štúdiu preliezol asi každý kút, kam som sa nebál vkročiť.

Ach, to štúdium. Univerzita. Vždy, keď si spomeniem na tie časy, rozmýšľam, či to bolo alebo nebolo zbytočné. Je pravda, že môj otec nemohol predvídať, že jeho obchod skrachuje a privedie ho na mizinu a že bude musieť odísť na vidiek, kde sa dá len tak tak uživiť. V tých dobách bol môj otec prosperujúci obchodník a bolo všeobecným pravidlom, že takýto obchodníci posielajú svoje deti sem, do Linusu na univerzitu. No keď prišiel jeho krach, on musel odísť a ja prežiť, ako sa dalo. Bez peňazí, bez ubytovania.

Tak som sa zamyslel, že som si ani nevšimol a už som bol na hlavnom trhovom námestí. Prekľučkoval som cez stánky s najrôznejším tovarom a rýchlo našiel dotyčného kováča. Procedúra prebehla ako obvykle, odovzdal som list, kováč skontroloval pečať a keď bolo všetko v poriadku podal mi potvrdenku o prijatí zásielky, ktorú som mal odovzdať môjmu šéfovi.

Spiatočná cesta prebehla rýchlo. Tešil som sa na výplatu, aspoň budem môcť zaplatiť za ubytovanie. Nie je síce nič moc, najvrchnejšia izba pod štítom v Hostinci u troch koní, ale je tam čisto, a čo je hlavné, je lacná, lebo majiteľ hostinca je otcov starý známy.

Keď som prišiel do budovy, kde sídli Obert, bolo už neskoro a mestský robotníci začali pomocou lampášov umiestnených na dlhých paliciach zapaľovať plynové lampy rozmiestnené po celom meste.

„Už si späť. Dáš si pohár vína? Dnes si mal náročný deň.“ Ponúkol a hneď začal nalievať, lebo vedel, že neodmietnem.

Dal som mu potvrdenku o prijatí, len ju preletel pohľadom a založil na miesto.

„Takže, nech sa páči, tvoja výplata.“ Podal mi mešec. „Zaslúžil si si ju, tento mesiac bol chaotický a ty si sa celkom nabehal.“

„Ešte niečo tu pre teba mám. Mohol som to dať odniesť aj iným, ale dotyčný sľúbil po odovzdaní prémiu za doručenie a ty si môj najlepší zamestnanec, tak som si myslel, že ti pár zlatých príde vhod.“ Pousmial sa. „Ale opatruj to! Zanechal mi to jeden mág a netváril sa, že by bol nadšený, ak by sa tomu niečo stalo!“ A podal mi do rúk krabičku s plochou veľkou asi ako mužská dlaň a hrúbkou asi dva palce.

„Adresa je na tomto lístku, myslím, že by si ju mal v pohode nájsť. A neponáhľa to, takže sa pokojne choď domov vyspať a zajtra to zanes. Dobrú noc!“ Rozlúčil sa so mnou, zamkol a vydal sa na poschodie do svojho bytu.

Ja som sa tak isto pobral. K hostincu, kde bývam, to nie je veľmi ďaleko, ak sa vydám cez úzke uličky časti mesta, kde prebývajú menej majetný remeselníci, roľníci, rôzny pomocníci a všelijaký iní, ktorým veľmi nedôverujem, no nebojím sa ich.

Ozbrojený som bol, aj keď len kratším mečom, lebo pri behu po uliciach by mi bol môj kord iba na obtiaž. No aj tento meč som používal iba príležitostne.

Prechádza bola príjemná, konečne po dlhej dobe zmizli oblaky, ktoré už dlho viseli nad mestom. Bolo jasne vidieť na mesiac a hviezdy. Rád sa na ne dívam a hľadám rôzne obrazce, ktoré sa z nich dajú vytvoriť. A tak isto ma hrial dobrý pocit, že celkom ľahko zarobím tucet zlatých, ako som sa od Oberta ešte dozvedel.

Oproti mne šiel muž. Je pravda, že mesto nie je vyľudnené, takže je možné, že niekoho stretnem, no aj tak som spozornel.

Bol na druhom konci ulice a ležérnym tempom vykračoval mojím smerom. Čo nemusí nič znamenať. Táto ulica má len dva východy, keď jedným vošiel je pravdepodobné, že druhým, tým za mnou, víde.

Do tváre som mu nevidel, mal klobúk so širokou šerpou a tá tú trochu svetla čo tu bola nepustila ďalej. Oblečenie mal tmavé, nevýrazné, na boku zavesený meč, rukoväť aj záštitu jednoduchú, no dobre vyhotovenú. Ešte som si všimol, že má na pravom stehne pripnutú dlhú dýku alebo krátky meč, nevedel som to rozoznať.

Kým som ho pozoroval, vzdialenosť sa medzi nami značne skrátila. Otočiť sa by už bolo neskoro, tak som kráčal stále pôvodným smerom. Nemyslím si, že by bol dôvod, aby na mňa len tak zaútočil.

Keď som prechádzal okolo neho, začul som vytiahnutie dýky a to moje nádeje rozplynulo. Rýchlo som sa otočil a tasil som svoj meč. Proti jeho dýke o niečo dlhší, no ak by použil meč…

Bol som nervózny. Na univerzite sme síce trénovali šerm, no to boli turnaje s pravidlami a rozhodcami. Po jej skončení som vedel šermovať, no nie bojovať. To by sa mi asi teraz zišlo viac.

Chvíľu sme stáli oproti sebe, potom sa na mňa vrhol. Snažil som sa vzdorovať, ale aj keď stále bojoval len s dýkou, na meč by tu asi nebolo veľa miesta, dostával sa do výhodných pozícií a zatláčal ma ku stene.

Snažil som sa koľko som vládal, no po celom dni behu cez mesto som si nemyslel, že vydržím veľa. Asi aj preto som si nevšimol päste, ktorá mi vletela do tváre takou rýchlosťou, že som okamžite ležal na zemi. Teraz som sa naozaj bál. No ani to netrvalo dlho. Dostal som ešte jednu a cítil som ako ma začína opúšťať vedomie.

Pred tým, ako odišlo nadobro, zacítil som ešte ruku, ktorá ma prehľadala a po chvíli vytiahla z poza mojej vesty nejakú krabičku. Krabičku, ktorú by som naozaj nemal stratiť a mala vysokú hodnotu. Potom som počul už len kroky ťažkých kožených čižiem smerujúcich odo mňa a bola tma.

II.

Nádych. Cítil som sa ako by mi mala prasknúť hlava. Výdych. Počujem dýchať samého seba, alebo je niekto pri mne? Nádych. Otváram oči. Hviezdy. Z mojej postele nie je vidno hviezdy… Kde som? Striaslo ma zimou. Podoprel som sa lakťom a pokúsil sa postaviť. Myseľ sa mi začala rozjasňovať. Ten chlap na mňa zaútočil! Prečo? Prsteň bol stále na svojom mieste. Dostal som ho od otca a on ho dostal od svojho otca. Peniaze od pána Oberta boli v bezpečí, vo vnútornej kapse košele. Meč! Kde je môj meč? Inštinktívne som urobil krok vzad, chrbtom k stene aby som ho mal krytý. Niečo mi kovovo zazvonilo pod nohami. Moja zbraň ležala v kaluži hneď vedľa mňa. Nemal som pri sebe nič, čo by zlodej mohol chcieť. Nič okrem… Och nie!

Pridal som do kroku, ale nie tak aby som vzbudil pozornosť. Aj keď mesto bolo tiché, nemohol som si byť istý, či ma niekto nesleduje. Rozhodne som nemal v úmysle nechať sa okradnúť dvakrát. Čo najrýchlejšie sa musím dostať k hradbe. Neďaleko zahúkala sova. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Predo mnou sa objavila kamenná stena hradby. Výborne. Už len pár krokov.

Strážnik stál opretý o drevenú bránu.

„Čo tu chceš?“

Zhlboka som sa nadýchol, aby sa mi netriasol hlas. „O… okradli ma“

Muž v uniforme prižmúril oko a zahľadel sa mi do očí. „No a?“

Neveril som vlastným ušiam! „Ako to myslíte? Garda je tu na to aby chránila bohabojných občanov mesta! Vy mi musíte pomôcť, prosím.“

Strážnik si rezignovane vzdychol a pokynul mi, aby som ho nasledoval dnu.

Kráčali sme po kamennom schodisku stále nižšie. Strážnik zastal pred dverami s mosadzným kruhom.  Zaklopal dvakrát a potom ešte raz. Spoza dverí sa ozval hrubý hlas: „Trevor, už tucet krát som ti hovoril, aby si prestal s tými sprostými signálmi. Ešte raz a prisahám, že ti rozmlátim hlavu o stenu!“ Strážnik sa usmial. „Uvidíte šéfe, raz vám tým zachránim život.“ Otvoril dvere a postrčil ma do miestnosti.

Veliteľ gardy sedel za stolom a mračil sa na mňa.

„Kto ste?“

„Thomas z cechu poslov. Pracujem pre pána Oberta.“

„A čo tu chcete?“

„Viete, okradli ma.“

„Okradli? A kto?“

„Kto? Ako mám pri mocnostiach vedieť kto?“

„Keď to neviete vy, ako to mám vedieť ja? Ak mi nepoviete, kto to bol, nemôžem pre vás nič urobiť. Zbohom.“ Veliteľ sa zahľadel do svojich pergamenov.

Pozeral som na neho s otvorenými ústami. Toto je choré! Otočil som sa k dverám.

Pár krokov od dverí som začul jeho hlas. „Len tak zo zaujímavosti, čo vám ukradli, Thomas z cechu poslov?“

„Ja… neviem.“ Keď som vychádzal z dverí, počul som iba jeho smiech.

Pri schodoch na mňa čakala známa tvár. S Voulenom sme spolu chodili na hodiny mŕtvych jazykov na univerzite. Bol členom gardy? To teda dopadli naše plány…

Voulen sa ku mne naklonil a zašepkal: „Thomas, náčelník dostal zaplatené, aby tvoj prípad ignoroval. Si na to sám.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Ešte niečo: Nikdy sme sa nevideli. Cestu von nájdeš sám.“

Strážnik pri bráne sa na mňa sarkasticky usmial a žmurkol jedným okom. Zmocnil sa ma hnev. Rozhodol som sa, že to nenechám len tak. Voulen nemal úplne pravdu. Nie som na to sám. Zamieril som na sever k Čiernemu orlovi.

III.

Čierny orol bola krčma. Jednoduchá a lacná, akých je po Linuse ako húb po daždi. Nábytok z hrubo opracovaného dreva, drsný, no pohodlný, na podlahe slama. Pivo je miestne, nie najlepšie, no chutí lepšie ako močka z kanálov, a najesť ste sa tiež mohli bez toho, aby ste sa pred tým uchlácholili tým, že keď som hladný, zjem všetko.

No v jednom bola predsa len odlišná. Skoro stále ste tu mohli stretnúť niekoho z cechu poslov. Dá sa povedať, že po práci bola táto krčma niečo ako náš hlavný stan. Svoju obľúbenosť si získala asi preto, že bola veľmi blízko cechového domu, na druhej strane ulice.

Preto som tam zamieril. Spomenul som si na Marna, ďalšieho posla, ktorému som istého času, ešte pred jeho príchodom do cechu pomohol s nejakou záležitosťou, za ktorú mi Marn dlžil službu. A spomenul som si naňho aj preto, lebo Marn sa celkom vyznal, poznal ľudí všetkých spoločenských vrstiev. Dúfal som, že by mi mohol poradiť kde začať.

Keď som rozrazil dvere, bolo už celkom neskoro. Ale našťastie krčma ešte nebola prázdna. Zopár návštevníkov zodvihlo unavene hlavu, tí, ktorí ma poznali, kývli na pozdrav.

Zamieril som k pultu.

„Dáš si niečo?“ Spýtal sa ma krčmár.

„Pivo by bolo fajn.“ Odpovedal som. „Hľadám Marna, nevidel si ho poslednú dobu?“

„Toho tak rýchlo asi nenájdeš. Počul som, že sa zaplietol do niečoho veľkého a odvtedy sa po ňom akoby zľahla zem.“ Podal mi džbán. „Neviem, či ho niekto chytil a zúčtoval si to s ním, alebo sa radšej vyparil dobrovoľne. Pre jeho dobro dúfam, že to druhé.“

Ostal som ticho, zahĺbený v myšlienkach. Prečo? Prečo keď niekoho potrebujem, nikto mi nedokáže alebo nechce pomôcť? Je to náhoda alebo niečí zámer? Otázok som mal kopu, no odpovede neprichádzali.

Keď neprichádzajú, musím si ich získať sám. S odhodlaním som dopil pivo, zaplatil a vyšiel do tmavých ulíc.

Kde mám ale začať? Zlodeja asi nevypátram. Neviem ako vyzeral, čo bol zač a vlastne ani neviem, čo mi ukradol, takže neviem, koho by mohla moja krabička zaujímať. Poďme na to teda spätne. Obert vravel, že mu ju dal mág. Mágov tu nie je až tak veľa, čiže ak sa mi podarí zistiť, kto mu ju dal, možno nájdem niekoho, kto ho nemá rád a chce mu uškodiť.

A možno nie. Ale je to jediná vec ktorú môžem teraz urobiť, tak tým začnem.

Podľa jednoduchého opisu, ktorý som pri preberaní vymámil od Oberta, som asi vedel, ako mág vyzerá. Vek okolo päťdesiat až šesťdesiat, výška mierne pod šesť stôp, pevne stavaný, dlhé čierne vlasy, hrubé črty tváre, ostro rezaná brada a najmä tmavé zelené oči, ktoré vtiahnu váš pohľad a nepustia ho. Dávajú vám jasne najavo svoju moc.

Chcel som zamieriť smerom k obchodnej štvrti, kde majú obchodíky aj nejaký čarodejníci. Potom som si uvedomil, že je vlastne neskorá noc a že už aj tak nikoho nestretnem. A ak by som sa dobíjal pre odpovede do domov, tak by ma všetci poslali kade ľahšie.

Zamieril som teda domov. Až vtedy som si uvedomil ako veľmi som unavený a že sa znovu prebudila bolesť v mieste, kam ma zasiahli útočníkové päste. Čím dlhšie som šiel, tým viac mi oťažievali nohy. Dobre, že to nebolo ďaleko. Keď som vkročil do svojej izby, ani som sa nevyzliekol, ale rovno som padol do postele. V momente som spal ako zabitý.

IV.

Cítil som sa, ako by som sa prebral iba pár minút po tom, čo som si ľahol do postele. Jedine vedomie toho, čo dnes musím urobiť, ma prinútilo vstať z postele, prejsť k nádobe s vodou, opláchnuť si tvár a obliecť si čistú tuniku.

V krčme na prízemí môjho prenajatého obydlia som si vzal krajec chleba a plátok nasoleného mäsa, aby som vydržal aspoň, kým príde čas hlavného jedla. Chlieb bol suchý a tvrdý, takmer som ho nedokázal požuť. Potreboval som však nabrať sily.

Vzduch vonku bol chladný a svieži, v silnom kontraste s atmosférou hostinca. Mojou prvou zastávkou bolo sídlo cechu. Musel som zistiť čo najviac o mojom objednávateľovi a o tom, čo sa stalo Marnovi. Jediný, kto mi teraz mohol dať odpovede, bol cechmajster Obert.

Podľa zvyšujúceho počtu kolegov prebiehajúcich okolo mňa sa dalo usúdiť, že dnes bude veľmi rušný deň. Ruch vo vstupnej sieni mi moje podozrenie len potvrdil. Novic s červenými vlasmi ma odviedol k úradnej miestnosti cechmajstra. Dlaňou zabúchal na dvere a odišiel. Spoza dverí za ozvalo zakašľanie a po chvíli ticha očakávané slovo: „Vstúpte!“

Pán Obert sedel na vysokom drevenom kresle s operadlami. Za hlavou mal vyryté insígnie poslov a úradu majstra. Po jeho bokoch sedeli jeho pobočníci a predkladali mu úradné listiny. Niektoré boli v jazykoch, ktoré som nikdy predtým nevidel. Pobočník po jeho pravici mi rukou pokynul nech čakám. Kým sa mi dostalo slova, bol som svedkom podpísania aspoň tuctu pergamenov. Obert konečne zdvihol hlavu. Priateľským, ale vyčerpaným pohľadom ma vyzval k slovu.

„Pán Obert…“ Nadýchol som sa. Túto reč som si pripravoval od rána, ale hneď ako som otvoril ústa, nič som si z nej nepamätal. „Pán Obert, okradli ma. Vzali poslednú zásielku, ktorú som od vás včera prevzal.“

Majster otvoril ústa, ale ja som pokračoval: „Podľa toho, čo sa mi podarilo zistiť, niekto podplatil gardu, aby to nevyšetrili.“

„To je nehorázne! V tomto meste sa už nedá nikomu veriť! Zásielku musíme v každom prípade získať naspäť.“

„Ale ako?“

„Thomas, vieš, že prebratím zásielky preberáš aj zodpovednosť pred objednávateľom, aj pred cechom. Nejakým spôsobom to musíš vyriešiť.“

„Sám to nezvládnem, pane.“

Cechmajster kývol na pobočníka: „Odveďte ho k Marnovi.“

Plamienok nádeje sa znova rozhorel. Marn žije a je v meste!

V.

Kráčal som za jedným z majstrových pobočníkov do podzemia. Nemal som potuchy kam ideme. Pokiaľ som vedel, v podzemí mali byť len archívy. A nie schovaný Marn.

Prišli sme k jedným dverám. Navonok sa nijak nelíšili, snáď len tým, že nemali zámku. To je čudné. Neskôr som zistil, že zámka tam nebola preto, lebo dvere boli zatvárané na závoru. Z vnútra.

Keď sme k ním prišli, pobočník na ne zaklopal v nejakom divnom poradí. Dvere sa následne otvorili.

Vnútri sa nachádzala posteľ, stôl, stolička, zopár skriniek a drobností, ktoré tvorili zariadenie izby. Viedli odtiaľ ešte jedny dvere. Asi únikové. Ale najdôležitejšie bolo to, že sa tam nachádzal Marn, práve si sadal k stolu a nalieval nám niečo na privítanie.

„Ahoj Thomas, teba by som tu nečakal. Čo ťa za mnou privádza? Musí to byť niečo väčšie, inak by ti asi neodhalili môj úkryt.“

Zostal som chvíľu udivene stáť. Marn nevyzeral, ako by bol na úteku a trpel nedostatkom. Práve naopak, vyzeral dobre, jedla a pitia som tu videl dosť, takže si rozhodne nežil zle. Až nato, že tu musel byť zavretý.

„Áno, je to veľké. Dostal som od Oberta zásielku, od nejakého mága, ktorý vraj nevyzeral veľmi prívetivo. A cestou domov ma prepadli a okradli. Mám pocit, že ten, kto to urobil, presne vedel, po čom išiel. A dokonca odstavili aj gardu, náčelník sa od toho stráni.“ Vysvetľoval som. „No zásielku musím získať späť. Ale som na to sám. Preto som ťa hľadal, potrebujem pomoc, ty sa vyznáš, a tak…“ Nedokončil som. Pochopil, že má u mňa ešte dlh.

„Popíš mi lepšie toho, kto ťa okradol, a tak isto toho mága, od koho si mal tú zásielku. Možno ma niečo napadne. Ale uvedom si, von ísť nemôžem, takže na to budeš asi aj tak sám.“

Podrobne som mu zopakoval všetky detaily, ktoré som si o útočníkovi zapamätal, jeho spôsob boja, chôdze. Tak isto som mu zopakoval všetko, čo mi o dodávateľovi povedal Obert.

Po chvíli ticha, keď Marn premýšľal, a ja som len sedel a čakal, bál som sa čo i len pohnúť, aby som ho nevyrušil z koncentrácie, sa v jeho tvári objavil výraz poznania.

„Pravdepodobne viem, kto je ten mág.“ Začal. „Dosť som o ňom počul. Je celkom výstredný, no veľmi nebezpečný…“ Následne mi povedal všetko, čo o ňom vedel, kde ho nájsť, kam chodí, a najmä akých mal nepriateľov. To bol dôležitý údaj, je možné, že ma okradol niekto z nich.

„No ten šermiar, jeho štýl mi je známy, no neviem si presne spomenúť odkiaľ ho poznám. Vždy, keď mám už už jeho obraz pred očami, zase zmizne a zanechá za sebou len tieň. Je mi ľúto, s ním ti nepomôžem.“ Zakončil.

„Skús o ňom zistiť viac, myslím, že ďalšie informácie mi môžu pomôcť.“ Odporučil mi ešte.

Posedenie sme zakončili ešte jedným pohárikom silného destilátu, a pobral som sa preč.

Aspoň niečo som sa dozvedel. Nakoniec to nebolo až také zbytočné. Napadlo ma, že by som sa mohol ešte raz ísť pozrieť na miesto, kde ma neznámy napadol. Možno tam nájdem nejakú stopu, ktorá mi o ňom niečo prezradí.

A potom, nezaškodí, ak si o záhadnom mágovi zistím viac. Čím viac informácií nazbieram, tým lepšie.

Ráznym tempom som vykročil do ulíc smerujúc k jednej charakteristickej uličke.

VI.

Denná doba môjmu vyšetrovaniu vôbec nepomohla. Uličkou sa valili davy ľudí, pešo, na koni a v diaľke som dokonca zazrel koč. Ak si vozka trúfol do uličky tak úzkej, musel byť prvotriedny. Alebo blázon. Pre mňa to všetko znamenalo jediné. Ak sa tu niekedy nachádzala akákoľvek stopa, pravdepodobne už bola rozšliapaná na prach. Aj keď som to tušil, dúfal som, že to tak nebude.

So sklamaním vpísaným do tváre som sa vrátil na námestie. Podobne ako všetky hlavné ulice, bolo preplnené miestnymi zháňajúcimi potravu za čo najmenší peniaz. Ľudia tvorili chaotickú masu, obtierali sa o seba, narážali, vykrikovali, vytvárali prúdy, aké som vídaval ako malý na brehoch riek. Nechávali sa unášať vedomím skupiny. Ja som sa snažil postupovať priamo proti nim, bez toho aby ma prúd človečenstva nestrhol, alebo neudupal.

Miesto, kam som smeroval, rieka inštinktívne obchádzala. Na okamih som sa ocitol v prázdnote medzi mojim cieľom a davom hučiacim naokolo. Aj keď som ako posol zvyknutý pohybovať sa mestom v akomkoľvek čase, ten priestor, sloboda pohybu bola očarujúca. Vošiel som do slepej uličky sotva širšej ako jeden človek. Na jej konci boli práchnivé dvere, s námahou visiace na jedinom funkčnom pánte. Nemali zámok. Nepotrebovali ho. Nikto nebol taký blázon, aby sa pokúsil okradnúť cech zlodejov.

Cech zlodejov združoval ľudí živiacich sa pochybnou činnosťou: zlodejským umením, nájomnými vraždami, prostitúciou, ale aj nepovolenými okultnými praktikami. Z pochopiteľných dôvodov nebol tento cech nikdy oficiálne uznaný. Jeho členom to však očividne neprekážalo. Kto toto spoločenstvo riadil nebolo známe. Cechmajster sa nikdy neukázal na spoločných zasadnutiach cechov o spolupráci remeselníkov. Mnohí sa však domnievajú a ja s nimi súhlasím, že cech vie o všetkom čo sa tam deje. Zrejme majú vo vnútri špióna, alebo majú jedného z cechmajstrov na výplatnej listine.

Z čias keď ja som bol ešte dieťa sa zachovala dohoda cechu poslov so zlodejmi. Za malé množstvo peňazí sú všetky zásielky a správy, ktoré prenášame chránené. Mal som teda dôvod veriť, že za lúpežou nestojí cech, ale nejaký samostatne konajúci jedinec, alebo skupina. Som ochotný staviť sa, že v tieňoch uličky sa skrývali minimálne dvaja zlodeji, žobráci, predajné ženy alebo iná chamraď. Museli teda exitovať svedkovia.

Myšlienka zaklopať mi pripadala absurdná. Vstúpil som do temnoty podsvetia.

„Moje meno je Thomas. Som členom spoločenstva poslov. Mám otázky na zástupcov toho, kto vám vládne.“

Ticho.

„Mám otázky na…“

„Ak chceš pokračovať, musíš poznať odpoveď na našu hádanku.“

Hádanku? Nikdy som nepočul nič o zlodejoch hádankároch. Radšej som zostal ticho.

„Otázka znie: Odkiaľ príde prvý úder?“

VII.

Po vypočutí otázky som mlčal ďalej. Nikdy som takúto hádanku nepočul. Skúsim to logicky, nebudem sa snažiť vymyslieť niečo, čo neviem.

„To nie je dôležité.“

„A čo teda je dôležité?“

„Byť na ten úder pripravený!“

To, že sa dvere otvorili, som si nevšimol, pokiaľ ma nevtiahli dnu. Celkom ma to prekvapilo, nečakal som, že by som dobre odpovedal na otázku.

„Priveďte ho sem, potom odíďte!“ Ozvalo sa z prvej miestnosti.

Dvaja muži, zrejme uvítací výbor a vrátnici v jednom, ma postrčili do dverí a zavreli za mnou. Pri jednoduchom stole sedel v pohodlnom kresle muž. Nepoznal som ho. Pravdepodobne ani on mňa, čo som odhadol z jeho mierne zvedavého pohľadu dokreslenom pozdvihnutým  obočím.

„Posaď sa.“ Ukázal na voľnú stoličku. „Vravíš, že si z cechu poslov, dúfam, že je to pravda, nemám rád, keď sa niekto vydáva za niekoho, kým nie je.“

Vytiahol som odznak so znakom spoločenstva a s mojim menom vyrazeným na rube, pri vstupe do cechu ho dostane každý. Už som pochopil, že sa môže hodiť.

„Ak dovolíte, môžem sa spýtať takú drobnosť? Naozaj som dobre odpovedal na tú hádanku?“

„Nie.“ Muž predo mnou sa pousmial.

„Prečo ste ma potom vpustili?“

„Kvôli dvom veciam, za prvé, k týmto dverám chodia cudzí vždy len v dvoch prípadoch, buď sú to hlupáci, ktorí nevedia, čo ich tu čaká, alebo sú to takí, čo to vedia, a majú naozaj dobrý dôvod sem prísť. Ty si na hlupáka nevyzeral, lebo aj keď si nevedel odpoveď na našu hádanku, tvoja odpoveď znela rozumne a zaujala ma.“

„Druhý dôvod nie je taký jednoduchý ako prvý. Ide o vás, o poslov. Hoci k nám neprišiel z vášho cechu už vyše roka nikto, veľmi ma tvoj príchod neprekvapil. Nedávno som sa totiž dozvedel niečo, čo sa vás týka, a tak trochu som čakal, že sa tu niekto objaví. Preto som ťa vpustil, a aj preto, že som zvedavý, a možno mi zodpovieš niektoré z mojich otázok.“

Bol som zvedavý, čoho sa týka jeho rozprávanie a jeho dotazy, no keďže sa zatiaľ nič nespýtal, sedel som bez slova ďalej.

„Mal by som sa predstaviť, moje meno je…“ Zarazil sa. „Volaj ma Ulrich. Moja pozícia v cechu pre teba nie je dôležitá, takže ťa tým zbytočne nebudem zaťažovať.“

„Ja som Thomas, radový posol.“

„Takže Thomas, začni, som zvedavý, čo ťa k nám priviedlo.“

Vyrozprával som mu príbeh môjho prepadnutia, snažil som sa nezabudnúť na žiadne podrobnosti. Vďaka Marnovi, ktorému som to už raz opakoval, som teraz nemal ťažké si na všetko pospomínať. Podrobne som mu opísal útočníka, čas prepadu a samozrejme miesto. Tak isto som pridal aj zopár Marnových postrehov. Nakoniec som mu povedal, prečo som vlastne prišiel sem, do cechu zlodejov.

„Verím, že to nebol nikto z vašich ľudí, lebo viem, že ctíte dohodu medzi našimi cechmi. Ale napadlo ma, či v tej uličke nebol niekto, kto by tú udalosť mohol vidieť, alebo poznať toho zlodeja. Preto som prišiel za vami, dúfam, že mi pomôžete, je pre mňa dôležité nájsť tú krabičku.“

Pozrel som sa na Ulricha, vyzeral zamyslene.

„Áno Thomas, pomôcť ti môžem. Nezabudni ale, že to nebude zadarmo.“ Skôr ako som stihol niečo povedať, dodal: „Neboj sa, nechceme peniaze, len menšiu službu. A nie teraz, ale raz, keď bude treba. Len na to nesmieš zabudnúť!“

Veľa možností mi neostávalo, teda som súhlasil.

„Takže, rovno ti poviem, že toto je tá udalosť, o ktorej som počul. A mám pre teba dobrú správu, teda podľa toho, ako sa na to pozeráš. Viem, kto ťa okradol. Ale odpoveď ťa asi veľmi nepoteší. Ten dotyčný je šľachtic. Volá sa Lord Valeran. A pracuje pre ešte mocnejšieho šľachtica. Pre istého baróna. A verím, že rovnako ako ja vieš, že v tejto časti kráľovstva je len jeden barón. Ten, ktorý vládne aj nášmu mestu. Takže ak bolo v tej krabičke čokoľvek, musí to mať buď nesmiernu cenu, alebo veľmi zaujímavé vlastnosti.“

Pomaly som si začal uvedomovať, že som sa zamotal do niečoho veľkého. Aj to, že garda od toho dávala ruky preč, teraz začalo dávať zmysel. Nemohli ísť predsa proti svojmu chlebodarcovi.

„Thomas, viem že to budeš mať ťažké.“

„Ťažké?! Priam nemožné! Čo zmôžem ja proti barónovi? Ja?

„Uvidíme.“ Znovu ten záhadný úškrn. „Do zháňania informácií som už zapojil zopár našich ľudí. Vieš, ani my nemáme baróna veľmi v láske, začína nám šliapať na päty. Aj kvôli tomu môžeš od nás očakávať menšiu pomoc. Sme predsa spojenci.“ Žmurkol na mňa.

„Choď domov, dobre sa najedz a odpočiň si, zajtra bude dlhý deň.“

Pozrel som sa cez okno von. Prekvapilo ma, že sa počas nášho rozhovoru tak zotmelo. Postavil som sa a obrátil k východu.

„Thomas, ešte niečo.“ Vo dverách som sa otočil. „Veľmi sa nezľakni, keď ťa v noci niekto zobudí.“ A rozlúčil sa ďalším úsmevom skrývajúcim plno prekvapení.

Na ceste k východu som nestretol ani živú dušu. Asi preto, že umenie skrývať sa majú zlodeji v popise práce. Cestu do Hostinca u troch koní som ani nepostrehol, v myšlienkach na nasledujúce dni som bol ponorený veľmi silno.

Nebolo ešte tak neskoro, tak som si večer dal ešte pár pív a veľkú porciu mäsa so zemiakmi, aby som mal dostatok energie. Popri jedení som sa strašil tým, čo všetko by sa mi mohlo stať, ak by som sa nejak postavil do cesty barónovi. Cestou do izby som si ešte pri pulte dal malý pohárik páleného, vedel som, že mi pomôže upokojiť sa pred spaním.

VIII.

Poviem to priamo, alkohol nepomohol. Vlastne nemal vôbec žiadny účinok. V priebehu večera som zišiel do krčmy pod mojou izbou ešte pár krát. Nakoniec tam už nikto nebol. Jediné, čo som tým dosiahol, je hučanie v hlave. Podľa intenzity tmy predpokladám, že bude niečo po prvom zvonení ráno. Sľúbená pomoc stále neprichádza. Dúfam, že príde skoro. Ak vôbec. Nedokážem už takto čakať.

Svitanie ma zastihlo so zatvorenými očami. Nie som si istý, či to, čo som posledných pár okamihov robil by niekto nazval spánkom. Nabral som si do rúk studenú vodu z džbánu a chrstol si ju do tváre. Na rozdiel od väčšiny hostí, som cítil vďačnosť za jej chlad. Mokré škvrny na podlahe, ktoré som zavinil svojou očistou, ma momentálne vôbec netrápili. Zišiel som dolu schodmi a vykročil von, kryjúc si oči pred svetlom zabodávajúcim sa do mozgu.

Neprešiel som ešte ani tucet krokov od dverí hostinca, keď do mňa vrazil potácajúci sa človek. Pokúsil som sa zabrániť pádu a zvrtol som sa chrbtom k stene. Opilcova ruka vystrelila. Behom úderu srdca ma držal pod krkom a pritláčal k múru. Zdvihol hlavu a usmial sa na mňa.

„Tvoj mešec!“

Jeho slová som sotva počul. Cítil som pach jeho tela. Nebol som si istý, či to spôsobili zmysly vyburcované nebezpečenstvom, alebo bolesť hlavy zvyšujúca intenzitu všetkého nepríjemného. V inom prípade by som sa ho pokúsil ukecať, ale v tomto stave som na to naozaj nemal náladu.

Zaprel som sa nohami a chrbtom o stenu a silou celého tela som zlodeja odhodil od seba. Pohybom nohy som sa ho pokúsil podkopnúť, čo by sa mi bolo určite podarilo, keby nebol vyskočil. Práve v okamihu keď dopadal na nohy som doňho strčil znovu. Narazil chrbtom o stenu a zo záhybov plášťa mu vypadla dýka. Napriahol ruky pred seba.

„Stačilo.“ Prekvapilo ma, že to povedal tak kľudne. Ja som cítil srdce až v krku.

„Vidím, že si osoba, s ktorou sa bude dať spolupracovať. Thomas, všakže?“

Pomaly som prikývol hlavou.

„Poďme niekam, kde sa budeme môcť bezpečne pozhovárať.“ Povedal a bez ďalšieho vysvetľovania ma chytil za rameno a ťahal preč z uličky.

Sedeli sme v krčme U nakazenej mŕtvoly. Nikdy predtým som nepočul o nikom, ani nestretol nikoho, kto by do tejto krčmy kedy vkročil. Teraz už viem prečo. Krčma bola prázdna. Okrem nás samozrejme. Môj bezmenný spoločník si sadol a dvoma prstami pokynul krčmárovi dva poháre piva.

„Takže Thomas, počul som, že niečo hľadáš. Niečo, čo ti bolo ukradnuté.“

Prikývol som.

„A my vieme, kto je momentálnym vlastníkom dotyčného predmetu. Pokiaľ viem, lord Valeran ešte nestihol predať, hmmm, to barónovi. Čo ti to vlastne ukradli?“

Zotrel som si z úst penu od piva: „Krabičku.“

„Krabičku?“

„Hmmm.“

„Tak teda krabičku. Nechápem, prečo si nekúpiš novú krabičku na trhu, ale budiž. Tvoju krabičku…“ pri tom slove sa šibalsky usmial, „…má ešte stále Valeran. Valeran je od včera večera na love. Sme si istí, že dnes bude prespávať vo svojom loveckom zámočku. Takže dnes večer zájdeme za ním domov.“

„Prečo keď nebude doma?“

Naklonil hlavu a pozrel sa mi do očí.

„Aha…“

„Stretneme sa po poslednom zvonení pri vchode do jeho záhrad.“ Zdvihol sa a odchádzal k dverám.

Napadla ma otázka. Bol už takmer pri dverách, keď som za ním zavolal: „A ako sa vlastne voláš?“

Otočil sa a usmial sa: „Hovoria mi Quinn.“ A odišiel.

Krčmár sa na mňa pozrel: „Pre tvoje vlastné zdravie dúfam, že máš čím zaplatiť.“

IX.

Lord Valeran obýval menší palác v severnej časti mesta. Ulice tu boli širšie, čistejšie, garda sa tu viac činila, výsledkom čoho bolo menej opilcov, žobrákov, ľahkých žien a iných indivíduí potulujúcich sa ulicami. To zvyšovalo bezpečnosť, a zároveň zabezpečovalo záujem bohatších ľudí o túto štvrť.

Vedel som, kde má Lord Valeran sídlo, v minulosti som už do tejto časti doručoval zásielky. Preto mi netrvalo dlho prísť, a s posledným zvonením som už stál na ulici oproti veľkolepej budove. Nájsť záhradnú bránu bolo otázkou chvíle.

Quinn tam už čakal, zistil som to však až potom, čo sa vynoril z tieňa. Kývol na mňa.

„Si tu práve včas. Práve by sa mala roznášať večera, hliadky by nemuseli byť tak ostražité.“

Prezrel si ma. „Si v čiernom, to je dobre, ale ešte si obal meč, aby necinkal a neodrážal svetlo.

Zakiaľ som vykonával jeho príkazy, spýtal som sa: „Nevieš, koľko ich tam bude? Predsa len, ešte som sa nikomu do domu nevkradol, a som celkom nervózny.“

„Keďže išiel Valeran na lov, predpokladám, že väčšina jeho stráže išla s ním. Mám zato, že tu ostal nutný domáci personál a niekoľko mužov kvôli ochrane.“

„Koľko asi?“

„Desať.“ Usmial sa na mňa. „Približne.“

Oblial ma pot. Desať strážcov. A my sme dvaja. Nebude to ľahké.

„Dobre Quinn.“ Povedal som po chvíli. „Máš nejaký plán?“

„Viem, kde má pracovňu, myslím si, že to čo hľadáš nájdeme tam. Budeme sa musieť dostať cez záhradu, to by nemalo byť ťažké, potom popri domčeku strážcov k služobnému vchodu. Vnútri budeme musieť dávať pozor aby sme na niekoho nenarazili.“

„Tak sa do toho pusťme, skôr začneme, skôr skončíme.“ Až ma prekvapilo, ako rozhodne som to povedal.

Zlodej sa usmial, bolo vidno, že sa v takýchto situáciách cíti ako ryba vo vode.

Na vysoký múr sme vyliezli v mieste, kde zabraňoval výhľadu od domu vysoký orech. Nadol to bolo možno desať stôp. Rukami som sa zavesil za vrch múru a zvyšný úsek som zoskočil. Dúfam, že ma nebolo počuť. Quinn sa vedľa mňa zjavil ako duch.

Rozhliadol som sa. Oddychová časť záhrady nebola veľmi veľká, zato bolo vidno, že sa o ňu niekto dôkladne stará a udržuje ju. Za záhradou bola rastlinným plotom oddelená časť, kde sa sadila zelenina. Krížom cez záhradu som videl stajne aj s domčekom pre stájnika. Tá časť by mala byť teraz prázdna. Strážnici mali domček postavený pri plote na našej strane. Čiže sme museli nejako prekĺznuť popod ich okná.

Pomaly sme sa v podrepe vydali daným smerom. Nebolo to až také náročné, pri múre bol trávnik rovný, nebola síce bezoblačná noc, no mesiac svietil dostatočne.

Keď sme prišli k strážnici, chrbtom sme sa o ňu opreli. Quinn vykukol spoza rohu.

Otočil sa ku mne. „Vonku nikto nie je, zdá sa, že sú vnúti a jedia. V oknách sa svieti a počuť cinkať príbor. Ale má to jeden háčik… majú otvorené dvere, a my musíme prejsť okolo nich.“

Zmĺkol a zamyslel sa. Ja takisto.

„Možno by sme to mohli obísť.“ Navrhol som. „Cez záhradu prejdeme k stajniam a potom popri dome až k vchodu. Je to síce ďalej a budeme viac na očiach, ale ak ostanú vnútri, tak je menšia pravdepodobnosť že si nás všimnú, ako keby sme im mali prebehnúť popred dvere.“

Quinn prikývol a usmial sa. „Niečo z teba bude.“ Žmurkol.

Cez záhradu sme preliezli skrčení a krytí kríkmi a kvetinami. V oknách domu sa na tejto strane nesvietilo, dúfal som, že tam ani nikto nie je. Povedľa stajňovej steny sme sa preplazili. Tme nenavyknuté oči by nás v našom tmavom oblečení nenašli. Za stajňami sme sa v tieni skrčili a chvíľu počkali, či nás nezbadali. Ale žiaden rozruch nenastal, tak sme sa opatrne pobrali ďalej. Pod oknami sídla Lorda Valerana sme potichu prešli až k vchodu pre služobníctvo. Odhalenia som sa veľmi nebál, zo strážnice na nás nebol priamy výhľad a zo zvukov som poznal, že tak skoro odtiaľ nikto neodíde. Predsa len, pána nemali doma, tak sa mohli trošku uvoľniť. Opak bol pravdou, ale to som vedel len ja a Quinn.

Quinn išiel prvý, predsa len, bol majstrom vo svojom odbore. Dvere otváral opatrne, nevedel, či nebudú vŕzgať a čo bude za nimi.

Otvorili sa nehlučne a na druhej strane na nás nečakalo žiadne prekvapenie. Na ľavej strane na nachádzal sklad, miestnosť na pravo vyzerala ako komora. Pomaly sme sa posunuli ďalej. Na konci chodby som uvidel schodisko. Tam sme sa teraz chceli dostať.

Ďalšie dvere boli do kuchyne. Quinn prudko zastavil, až som doňho vrazil. Výstražne sa na mňa obzrel. „Je tam kuchárka, buď opatrný.“ Po zašepkaní týchto slov ešte raz nakukol do kuchyne, chvíľu počkal a ticho preplachtil pred dverami k schodom.

Na rade som bol ja. Nazrel som do kuchyne. Kuchárka stála chrbtom ku mne, podľa pohybov a zvuku som odhadoval, že niečo krája. Tak isto ako Quinn som potichu prešiel pred dverami, ale keď som bol za nimi, zavŕzgala mi pod nohami podlaha. Nemám rád drevené vŕzgajúce podlahy, pomyslel som si.

„Kto to je?“ Ozvalo sa z kuchyne a zvuk krájania utíchol.

Ostal som stŕpnuto stáť a na čele a chrbte ma oblial studený pot. Chvíľa, po ktorej som znovu začul nôž šúchajúci sa po doske mi pripadala ako večnosť. Možno si kuchárka myslela, že sú to krysy. Ďalej som sa tým netrápil, a už v tichosti som podišiel ku Quinnovi.

„Ako to, že ty si sa tej doske vyhol?“ Spýtal som sa ho v tichosti.

„Asi intuícia.“ S miernym úsmevom mi odpovedal.

Jeho sebavedomie ma ubíjalo. A, ak sa mám priznať, aj som mu závidel.

„Poď, nestrácajme čas.“ Povedal a vydal sa hore schodmi.

Na konci schodiska nás čakali dvere. Najprv ma to prekvapilo, ale keďže oddeľovali hospodársku a obytnú časť, dalo sa to čakať. Aj tento krát sme mali šťastie, na chodbe za nimi nikto nebol.

Quinn myknutím hlavy ukázal na druhý koniec. Pochopil som, že Valeranova pracovňa bude tam. No chodba to bola dlhá, po stranách bolo veľa dverí, a asi v strede chodby vyúsťovalo široké kamenné schodisko.

Vydali sme sa po pravej strane chodby. Quinn išiel stále prvý. Do otvorených dverí nakukol, zavreté sme rýchlo obišli.

Práve spomalil a chystal sa nakuknúť do jedných otvorených dverí, keď z nich vyšiel muž. V prvom okamihu si nás nevšimol, a to nás pravdepodobne zachránilo od prezradenia. V druhom okamihu naňho zlodej zboku skočil, rukami ho zozadu chytil a zároveň umlčal.

Pred tým, než Quinn strážcovi zlomil väz, sa mi na okamih pozrel priamo do očí. Tým pohľadom ma pripravil nato, že to, čo sa stalo potom bolo skutočné. Tak isto vo mne vyvolal uvedomenie, že toto sa môže stať aj mne, keď nás chytia.

Vzápätí sa mi pri pohľade na mŕtvolu, ktorú ťahal Quinn do izby vzbúril žalúdok. No ustál som to. Veľa mŕtvych ľudí som nevidel, a nikdy to nebolo nič príjemné. Zlodej to však zvládal s pokojom, položil telo na začiatok koberca a zroloval ho doňho. Tá jeho chladná účelnosť bola desivá.

Obzrel sa za mnou. „Máš na práci niečo dôležité, alebo sa rozhodneš mi pomôcť!“

To ma prebralo. Zodvihol som jeden koniec koberca, Quinn druhý, a odniesli sme ho za posteľ, ktorá sa nachádzala skoro na konci izby. Pri odchode z izby sfúkol Quinn sviečky, a ja som sa uistil, že nie je vidieť nič nápadné.

Na chodbe ma Quinn zadržal. „Priprav sa, je možné, že ešte niekoho stretneme. A Thomas,“ pokračoval, „uvedom si, buď my, alebo oni. Takže buď rozhodný.“

Pokračovali sme chodbou ďalej, pri schodisku sme spomalili a Quinn vykukol za zábradlie. Dole asi nikoho nevidel ani nepočul, lebo mi naznačil, nech pokračujem.

Prísť ku dverám na konci chodby netrvalo dlho. Môj spoločník posunkom naznačil, že tie správne sú vpravo. Potlačil som kľučku, no nič sa nestalo. Sú zamknuté. Na jeden úder srdca sa ma zmocnila panika. Potom sa už okolo mňa pretlačil Quinn so sadou pakľúčov v ruke. Aké šťastie, že mám so sebou zlodeja, pomyslel som si trpko.

Odomknúť netrvalo dlho. Keď sme vošli do pracovne, Quinn zase zamkol. Pre istotu. Bola tu tma, no sviečky sme nechceli zapáliť, mohlo by sem byť vidno cez okno. Quinn vytiahol ďalší zo svojich nástrojov, lampáš s uzatvárateľným priezorom pre priechod svetla. Tejto lampe sa hovorilo zlodejka. Zapálil ju, odklopil priezor tak, že presvital len tenký pásik svetla a podal mi ju.

Zvedavo som sa naňho pozrel.

„Ja neviem čo hľadáme, ty áno.“ Povedal mi na vysvetlenie.

Nemusel som hľadať dlho, krabičku, ktorá mi vyrobila toľko problémov, som našiel v druhom šuplíku umiestnenom po strane stola.

„Mám ju, Quinn,“ zvolal som s radosťou, „môžeme odtiaľto odísť!“

„Nebuď taký rýchly, Thomas. Cech vedel kam pôjdeme, tak mi ešte pridelili jednu menšiu úlohu, mám odtiaľto niečo zobrať. Daj mi späť tú lampu.“

Podal som mu ju. Kým prehľadával pracovňu, ja som si krabičku bezpečne uložil do vnútorného vačku na veste. Dúfal som, že teraz tam vydrží dlhšie.

Quinnovi netrvalo dlho a tiež našiel, čo hľadal. Bola to nejaká vec zabalená v látke. Bol som zvedavý, no nepýtal som sa. Chce to cech zlodejov, mňa do toho nič.

Po tom, čo si Quinn odložil svoj úlovok do jedného z mnohých vačkov, potichu odomkol, sfúkol a odložil aj lampu. Otvoril dvere a vyšli sme na chodbu. Mali sme v pláne odísť tou cestou ktorou sme prišli. Plán sa mal však zanedlho zmeniť.

Keď sa zlodej chystal znovu zamknúť Valeranovu pracovňu, začuli sme nejaký rozruch. Na opačnej strane chodby sa otvorili dvere, tie z prízemia, a hore vyšli strážci. Boli traja. Nanešťastie si nás všimli. Okamžite sa k nám rozbehli. Posledný ešte zavolal dole, že tu sú votrelci. Do riti.

Stihli sme len skočiť späť do pracovne, zavrieť dvere a boli u nás. Prvého, ktorý sa vrútil bezhlavo do miestnosti, vyradil Quinn spoza dverí podrezaním krku. Za tú chvíľu som stihol tasiť svoj krátky meč.

Ďalšieho útočníka nechal zlodej mne, a hneď zaútočil na tretieho. Začal som venovať pozornosť môjmu súperovi. Bol celkom mohutný, no mal červenú tvár, pravdepodobne od alkoholu. Dúfal som v to.

Jeho výpad som vykryl, nebolo to ťažké. Ja som ťal zhora, mal jeden a pol ručný meč a nestihol sa úplne kryť, zanechal som mu škrabanec na líci. Ohnal sa po mne vodorovným sekom, uskočil som a kopol som k nemu stoličku. Mal práve napriahnuté do kroku, keď ho stolička trafila presne do kolena. Pravá noha sa mu podlomila, keď padal, ešte sa po mne zahnal. Ľahko som ranu odrazil, a inštinktívne som mu sekol po krku. Aj na moje prekvapenie ranu nič nezablokovalo a čepeľ mu prešla skoro celým krkom. Jeho krv mi postriekala ruku a tvár.

Rýchlo som sa obzrel hľadajúc Quinna. Jeho obeť práve padla na zem s nožom zabodnutým v oku. Bolo zvláštne, že Quinn bojoval len s dýkami, ale očividne to stačilo viac než dosť. Keď som sa pozrel späť na muža, ktorého som zabil, prišlo mi zle. Doteraz som zabil len jedného, aj to za okolností, na ktoré už nechcem spomínať, a na zabitie ďalšieho ma nič nepripravilo.

Pomaly som to rozdýchal a utrel si čepeľ do mužovho kabátca. Čistý ho už potrebovať nebude.

Z chodby sme začuli krik, blížili sa sem ďalší. Nemienil som na nich čakať. Rozhliadol som sa, okno. Pozrel som von, pod oknom bola kopa hnoja alebo nejakého odpadu. Kývol som na Quinna a ukázal na okno. Na nič nečakal, rozbehol sa, vyskočil a preletel cez okno. Zarinčalo sklo. Obzrel som sa. Už som ich počul bližšie. Jeden pohľad von, či sa už Quinn odpratal a skok.

Rozbehli sme sa späť do záhrady. Pred stajňou boli naukladané sudy, ktoré zlodej využil a pomocou nich vyskočil na strechu. Nasledoval som ho. Dvaja strážcovia vyskočili z okna za nami. Jeden asi zle, lebo ostal ležať.

Zo stajne sme zliezli na vedľajší pozemok. Nevedel som, komu patrí, ale asi nikomu príjemnému, lebo som okamžite začul štekot psov a ich beh. Rozbehli sme sa na koniec záhrady, tento pozemok oddeľoval od tmavej uličky nižší múr, ako pozemok Lorda Valerana. Ako sa Quinn vyšvihol hore tak rýchlo, mi ostáva záhadou, našťastie mi ale pomohol a vytiahol ma. Pri zoskoku som sa ešte obzrel, a zbadal som, že psi si našli nový cieľ, a to strážcu, ktorý im nevedomky bežal naproti. Nezávidel som mu.

Útek do bezpečia nočného Linusu nebol náročný. Konečne mi srdce prestalo byť ako splašené, a chytilo svoj bežný rytmus.

X.

Návrat mestom prebiehal pokojne. Teda aspoň podľa Quinna. V každom pohybe vetra a zvuku mesta som počul gardu a stráže. Teraz, keď sme sa vrátili naspäť do krčmy U nakazenej mŕtvoly, nám už však nič nehrozí. Quinn objednal fľašu vína, myslím, že ju budem potrebovať.

„Čakal som, že to bude jednoduchšie.“ Skúsil som začať rozhovor.

Quinn sa rozosmial: „Jednoduchšie? Ako úplný amatér si sa vlámal do komnát jedného z predstaviteľov šľachty, vyviazol si živý z potýčky so strážami, vzal si si suvenír a prežil si! Keby to bolo jednoduchšie, robil by to každý druhý! Malé deti by sa mohli hrávať v barónových komnatách!“

„Stačí. Chápem…“

Quinn si nalial druhý pohár vína. „Ale dopadlo to dobre, sme živí. Ozaj, nie si zvedavý?“

„Zvedavý na čo?“

„Na to, čo je v tej krabičke, predsa.“

Ozaj. Krabička. Po tom ako som si ju strčil do vrecka, som na ňu zabudol. Mal som späť svoju zásielku a s ňou aj svoju česť posla. Problém vyriešený.

„No. Otvor ju…“

„Quinn, nie som si istý, či by sme…“ Jeho stisnuté pery, naklonená hlava a pohľad do očí hovorili o mnoho viac, než akékoľvek slová. Nemal som na výber.

Krabička bola vyrobená z tmavého, takmer čierneho dreva. Vo svetle lampášov sa nádherne leskla. Na jej vrchu bol vyrytý symbol. Mohlo to byť N, alebo Z, alebo aj niečo iné. Možno magická runa. Mal som viacero vlastných teórií o tom, čo by mohlo byť vo vnútri. Od magického prachu až po uväzneného démona. Na pohľad, ktorý sa mi naskytol som však nebol pripravený.

Zlodej sa zasmial. „Tváriš sa, ako by tam bol tvoj vlastný prst!“

Naprázdno som preglgol.

„Quinn, je prázdna!“

„No a?“

Po tom ako ma tak sklamal zrak, som zrazu neveril vlastným ušiam.

„No a? Ako to myslíš No a? Tu nejde len o krabičku, ale o jej obsah! Toto je, ako by som získal naspäť obálku, ale nie list!“ Nasledujúca veta sa mi drala z hrdla veľmi ťažko: „Musíme sa vrátiť.“

Quinnom to buď ani nepohlo, alebo dával najavo svoje pocity štýlom kartového hráča. „Dobre.“

Vzal sviecu, ktorá ležala na stole a nalial si do ruky roztavený vosk. So záujmom som sledoval, čo sa chystá urobiť. Druhou rukou vytiahol z kapsy predmet zabalený v látke. Jeho úlovok. Rozprestrel látku a z jej záhybov vytiahol kľúč. S citom ho otlačil do vosku.

„Aspoň môžem vrátiť to, čo som si požičal. A nikto nič nezistí!“ Žmurkol na mňa a zavolal si krčmára.

„Daj mi z tohto urobiť kópiu. Pozajtra sa pre ňu zastavím. Ale, ako oko v hlave, jasné? Inak oči nebudú to jediné, čo budeš mať v hlave.“

Krčmár bol očividne na podobné výrazy a prísľuby zvyknutý.

Vydali sme sa na jediné miesto, kde nás dnes v noci Valeranove stáže nebudú hľadať. Do jeho komnát.

Preskočiť cez múr tento krát nebolo také jednoduché. Stáže vo dvojiciach obchádzali celý pozemok. Chránili tým síce sami seba, ale bolo ich málo. Nemohli mať oči všade. Quinn sa rozbehol, vytiahol sa na múr a posadil sa obkročmo. Podal mi ruku a trhnutím ma vytiahol hore. Pred očami sa mi zablysklo a myslel som si, že už nikdy nepohnem rukou. Na druhú stranu sme sa prevalili presne v okamihu, keď sa spoza múra vynorila ozbrojená dvojica.

Nehlučne sme sa mihli okolo domčeku stráží. Až na strážcu, ktorý nás prenasledoval až do stretu s psami bol prázdny. Skrvavený a doráňaný strážca spal. Alebo bol mŕtvy.

Vstúpiť do lordovho domu však už bol problém. Na rozdiel od nášho minulého dobrodružstva, boli dvere a okná zamknuté. Quinn odstúpil a zahľadel sa na dvere.

„Toto neotvorím. Musí to ísť inak.“

Najjednoduchší spôsob bol podľa Quinna preskočiť zo stromu na balkón salóniku, hneď vedľa Valeranovej pracovne. Quinn s tým očividne nemal žiadne problémy, po konári stromu prebehol s ľahkosťou. Ja som si však bol istý, že skončím o pár stôp nižšie a mojím najmenším problémom bude zlomená noha, alebo rebro. Prekvapivo som však namiesto záhrady dopadol na balkón.

Quinn nožom povolil poistku na dverách a vstúpili sme dovnútra. Salónik bol zariadený čalúnenými kreslami, nábytkom z lešteného dreva a na stenách viseli obrazy Valeranovych predkov. Súdim podľa toho, že sa mu podobali. Najkrajšie pre mňa však boli dvere. Neboli ničím výnimočné, iba tým, že viedli do Valeranovej pracovne.

Quinn vrátil kľúčik naspäť na jeho pôvodné miesto a posadil sa do kresla.

„Rýchlo, skús nájsť obsah svojej škatuľky!“, zašepkal a pustil sa do čítania Valeranovej pošty.

Zatmelo sa mi pred očami. Valeranova pracovňa bola obrovská a v krabičke mohlo byť pôvodne hocičo. Toto sme nedomysleli. Náhodne som začal otvárať a prehrabávať skrinky.

„Hej Thomas!“

Otočil som sa a čakal som útok z neznámej strany. Z nejakého dôvodu mi to pripomenulo zlodejskú hádanku.

Quinn mi podával list: „Toto by ťa mohlo zaujímať.“

List bol adresovaný barónovi.

Drahý barón.
Zásielku sa nám podarilo zadržať. Jej obsah vám predá môj človek. K predaniu dôjde počas polnoci na plese u Lorda Mathisa. S Vašim dovolením si ponechám zvyšok ako pamiatku na úspešnú spoluprácu.
V.
Ples u Lorda Mathisa. Za dva dni. Vstup len pre šľachtu.

XI.

Po prečítaní správy sme sa nehlučne vyparili. Krčma U nakazenej mŕtvoly začínala byť našim hlavným stanom. Poskytovala bezpečie, asi najväčšie zo všetkých miest, ktoré som poznal.

Krčmár pred nás bez slova postavil dva džbány piva. Odhadol to správne, hrdlo som mal vysušené a pivo bolo presne to, po čom som túžil.

V tichosti sme sa napili. Premýšľal som. Krabičku mám, ale bez jej pôvodného obsahu ju doručiť nemôžem. Aj keď… Nie! V mágoch sa nikto nevyzná, náhodou zistí, že v tej krabičke niečo malo byť, a ktovie čo so mnou spraví. To radšej riskovať nebudem. Takže by som mal získať jej obsah späť. Ale ako? Na ten ples sa asi nebude ľahké dostať, navyše tam bude veľa známych a vplyvných ľudí. Stráže si budú dávať pozor na to, koho vpustia dnu.

Všimol som si Quinnov zvedavý pohľad.

„Nad čím rozmýšľaš?“ Spýtal sa ma. „Chceš sa tam dostať, no nevieš ako, všakže?“

„Uhádol si. So spriadaním plánov nemám veľa skúseností. Doteraz bol môj život… jednoduchší.“ Odvetil som. „Je to veľký ples, bude tam mnoho zámožných ľudí, veľa tvárí, každý bude mať so sebou stráže. A vlastne ani nevieme, kto je ten Valeranov človek, ktorý má mať zásielku.“

„To znamená, že to chceš vzdať?“ Poštuchol ma zlodej.

„Nie! To nemôžem!“

Quinn sa na mňa šibalsky usmial. „Vidím, že sa ti to zapáčilo. Dobre. Takže teraz sa musíme pripraviť a vymyslieť, ako sa tam dostaneme. Niečo ma už napadlo, preberieme to neskôr. Začína svitať, takže máme čas do zajtrajšieho večera. Rozdelíme sa, ja zaobstarám kone a vymyslím, ako sa dostaneme dnu, poprípade niekde skúsim získať plán Mathisovho paláca.“ Napil sa. „Ty by si mohol zistiť viac o tej krabičke, či nám nejako nenapovie, čo sa v nej skrývalo, aby sme vedeli, čo hľadať.“

Prikývol som. „Asi viem, kde by som mohol získať informácie.“

„Fajn. Taktiež by sme si mali oddýchnuť a dať sa dokopy. A Thomas, tiež sa zbav toho krvavého oblečenia, nevzbudzuješ priamo priateľské úmysly.“

Až s príchodom svetla som si všimol tmavých škvŕn na mojom oblečení. Veľmi ich vidno nebolo, mal som čierny kabát a nohavice, ale na slnku by sa červeno leskli, a nikoho by nenechali na pochybách, kde som k nim prišiel.

Niečo ma napadlo. „Quinn, prečo do toho ideš?“

Zvedavo zodvihol obočie.

„Viem, prečo si mi pomáhal doteraz, mali sme spoločný cieľ. Ale to, čo si mal získať, si aj získal, tak neviem, kvôli čomu to robíš teraz.“ Pozrel som naňho. „Neber to tak, že ti neverím, práve naopak, a tiež si veľmi cením tvojej pomoci, sám by som to nedokázal, len… som zvedavý.“

„Nie je to nič tajomné, čo ma s tebou drží, Thomas.“ Úsmev v očiach. „Zaujal si ma, a je s tebou zábava.“ Teraz sa usmieval na celú tvár.

„Zábava…“ Zopakoval som. Každý si predstavuje zábavu asi trochu inak.

„Neboj sa, odo mňa ti nebezpečenstvo nehrozí.“

Dopili sme pivo a vstali k odchodu. Zlodej hodil hostinskému mincu. „Nevidel si nás!“ Hodil mu druhú. Ten prikývol.

„Kde sa…“

„Zajtra na svitaní, tu.“ Odpovedal na moju nedokončenú otázku Quinn.

Kývnutím hlavy som dal najavo súhlas. Následne som zamieril na juh. Zlodej išiel opačným smerom.

Do svojej prenajatej izby som dorazil zanedlho. Bol čas raňajok, dole v sále už boli prví hostia. Chcel som sa trochu vyspať, času som mal dosť.

Vonku bolo pekne. Slnko príjemne hrialo, mierne pofukovalo, takže vzduch bol čerstvejší a nebolo toľko cítiť mesto. Tých pár hodín spánku mi poskytlo dostatok energie, takže som sa mohol začať venovať mojim povinnostiam. Vlastne ich nebolo veľa, iba jedna. A práve som mieril tam, kde som očakával, že nájdem pomoc.

V budove cechu som bol za chvíľu. Vyšiel som na poschodie, do Obertovej pracovne.

Dvere boli otvorené, tak som zaklopal a vstúpil. Obert sedel za stolom, keď som vošiel, zdvihol hlavu.

„Thomas! Kde si bol?! Do čerta, bál som sa o teba.“ Privítal ma.

„Dobrý deň, pán Obert. Viem, pár dní som sa tu neukázal. Ako iste viete, mal som niečo na práci.“

„Jasné, že viem, najmä kvôli tomu som sa bál. Nechcel som, aby si zapadol príliš hlboko a nevedel sa vyhrabať späť.“

„Zatiaľ som v poriadku, pán Obert. Prišiel som za Marnom, potrebujem sa ho na niečo spýtať. Môžete ma k nemu odviesť? Ak tu ešte je.“ Požiadal som šéfa.

„Áno, áno, iste, Marn, ten by ti mohol pomôcť. Ešte tu je, ale už tu nebude dlho. Rozruch okolo neho našťastie začína utíchať. Možno začal niekto vytvárať väčší?“ S otázkou v očiach sa na mňa pozrel.

Neodpovedal som. Predstava, že by sme s Quinnom narobili taký rozruch, že by sa na veľa ostatných vecí zabudlo, ma nepotešila. Dúfam, že to tak nie je.

„Marn…“ Pripomenul som mu.

„Samozrejme. Prepáč, zamyslel som sa.“ Zazvonil na pobočníka. „Zober ho k Marnovi!“

„Thomas, buď opatrný!“ Zvolal ešte.

Pobočník ma znovu sprevádzal po trase, ktorú som absolvoval pred pár dňami. Na konci pri dverách zaklopal signál a bez slova odišiel.

„Ahoj Thomas!“ Povedal Marn, po tom čo otvoril dvere. „Rozmýšľal som, kedy ma znovu navštíviš. Zistil si niečo nové?“

„Tým si môžeš byť istý.“ Zopakoval som mu dianie posledných dní. Pri zmienke o Valeranovi sa pleskol dlaňou o čelo, pochopil som, že to bol ten tajomný muž, na ktorého si nemohol naposledy spomenúť.

„Teraz to už začína dávať väčší zmysel. Ukáž mi, ak môžeš, tú krabičku, som zvedavý, aký môže byť jej obsah, že ho chcú takí vplyvní ľudia.“

Podal som mu ju. Začal si ju obzerať. Najprv zvonka, prehliadol si boky, dno a nakoniec sa vrátil k lícu. Dlho si obzeral tajuplný obrazec, ktorý som ja vôbec nepoznal. Nakoniec sa zamračil, otvoril ju a začal prehľadávať vnútro. Z poklepkávania po rôznych stranách krabičky som pochopil, že hľadá dvojité dno alebo nejakú skrytú komôrku. Nakoniec s tým prestal, asi nič nenašiel. Keď prechádzal bruškami prstov po stene krabičky sa zrazu zarazil.

„Thomas, podaj mi prosím tu sviečku.“

Spravil som, o čo ma požiadal, a čakal, čo sa bude diať.

Vzal si ju a prišiel s plameňom čo najbližšie k miestu, kde mal prst. Všimol som si tam nejakú malú značku, keď som prezeral krabičku s Quinnom v krčme, bola asi tma a preto mi unikla.

Po chvíli sviečku vrátil na stôl. Ostal ticho sedieť. „Zaujímavé.“ Povedal po krátkej dobe.

„Marn, čo si našiel, hovor, nenaťahuj ma!“

„Dobre, dobre. Takže, hovoril si mi, že tá krabička pochádza od mága. Ktorý ju poslal druhému mágovi. Čo je zaujímavé, pretože podľa mňa bol jej obsah veľmi cenný, a neviem prečo by sa jej nejaký mág zbavoval. Ale nech nepredbieham. Na jej vrchu je obrazec, poznáš ho?“

Potriasol som hlavou.

„Myslel som si. Je to runa. Magická a veľmi mocná. Nie je jednoduché vytvoriť túto runu, aj silných mágov by vedela jej výroba veľmi oslabiť. A vďaka nej má len samotná krabička vysokú cenu. Valeran to vedel, možno preto sa rozhodol, že si ju nechá. Vráťme sa k tej rune. Zabezpečuje, že krabička vydrží takmer večne, a zároveň izoluje ju a jej obsah od okolitého sveta. Je odolná proti magickému vnemu, aby som to povedal jednoduchšie. Vyznáš sa trochu v mágii, Thomas?“

Znovu som potriasol hlavou.

„Všetky magické predmety niečo vyžarujú. A mágovia to vedia vycítiť. Takže ak by si mal nejaký magický predmet vo vrecku a bol by si blízko mága, vedel by, čo schovávaš. Tomuto sa hovorí magický vnem. Je tiež závislý od konkrétneho predmetu. Ak je to nejaký jednoduchý prsteň prinášajúci šťastie, mág ho dokáže vnímať do vzdialenosti maximálne niekoľko desiatok stôp. Čím je predmet mocnejší, tým je väčšia vzdialenosť, z ktorej ho môžu mágovia zacítiť. Tomu bráni táto krabička. Keď je daný predmet v nej, mág nevycíti, že je magická, ani keby sa jej dotýkal. Preto je veľmi cenná, môžeš v nej schovať niečo, čo nechceš, aby bolo videné. Tým, že z nej Valeran vybral obsah, vystavil ho mágom na oči. Som zvedavý, aké to bude mať následky.“

Týmto ma prekvapil, o tom som nemal ani tušenia. Zaujímalo by ma, z kadiaľ to vie.

„A teraz to, čo som našiel vo vnútri. Je to malá značka, sama o sebe bez zvláštnych schopností. Jedinečná je v tom, že ju používal ako svoj symbol jeden mocný mág. Ale to bolo dávno. Už nežije. A jeho hrobka sa myslím ani nenašla.

Keď dokončil rozprávanie, ostal som ponorený v myšlienkach. Vôbec som nevedel, čo je z toho pre mňa dôležité. Radšej si to zapamätám všetko a neskôr sa rozhodnem, ako s týmito informáciami naložím.

„Ešte niečo. Spomínal si, že Valeran má poslať svojho človeka na ples. A pozvaný sú iba šľachtici. Niekto ma napadá. Valeranova pravá ruka. Lady Elissa. Je šľachtického stavu, s Valeranom sa pozná už dlho a pokiaľ viem, dôveruje jej. Spoznáš ju ľahko, je to krásna žena, jej telo má všetko, po čom mysle mužov túžia.“ Pousmial sa. „Vždy chodí oblečená v sýto červených šatách. A jej dlhé ryšavé vlasy sa nedajú prehliadnuť.

Od Marna som odchádzal s rozvírenou mysľou. Bolo toho na mňa veľa. Veci ohľadom mágie, ktorým konečne viac rozumiem. Tak isto novinky o vlastnostiach krabičky, ktorú som dovtedy považoval za obyčajnú, možno trochu lepšie remeselne vyhotovenú schránku. Tak isto som rozmýšľal nad motívom, kvôli ktorému z nej Valeran vybral obsah na svetlo božie. Alebo skôr, na svetlo magického vnemu.

Pred večerom som sa ešte trochu potúlal po trhoch, nakúpil nejaké drobnosti, ale najmä počúval, či nezačujem niečo o lúpeži vo Valeranovom sídle. Ale nič, bolo ohľadom toho ticho. Trochu mi odľahlo.

Vrátil som sa do svojej izby. Trochu som sa umyl, po dlhej dobe oholil a vyčistil si oblečenie. Potom som sa pustil do čistenia, brúsenia a opravovania môjho malého meča. Tak isto som vyčistil kord, ktorý som mal už dlho v debni pod posteľou. Bola to vlastne jediná cenná vec v mojej izbe. Povedal som si, že ho vyčistím, možno sa v blízkej budúcnosti zíde.

Keď ma začali bolieť ruky, prestal som. Bol som s výsledkom celkom spokojný. Pozrel som sa z okna. Stmievalo sa. Čas večere. Zišiel som dole do sály a objednal si jedlo a veľký džbán piva. Za chvíľu som to mal pred sebou. Len som zaplatil a vzal si tanier a džbán hore do izby. Nechcel som byť veľmi na očiach.

Ráno bolo svieže. Vstal som asi pol zvonenia pred východom slnka. Oddýchnutý som bol dostatočne, včera som išiel spať celkom zavčasu. Opláchol som sa, obliekol, po krátkom zamyslení som si znovu pripol len kratší meč a vyrazil.

Do krčmy U nakazenej mŕtvoly som dorazil prvý. Objednal som si víno, a po chvíľkovom zaváhaní aj raňajky. Chcel by som zistiť, ako krčma dostala svoje meno.

Quinn prišiel zanedlho. Tiež vyzeral vyspaný. Asi rovnako ako ja usúdil, že dnes budeme potrebovať veľa síl.

„Aj mne raňajky a pohár!“ Zavolal za hostinským a prisadol si.

„Takže, mám dva kone, plán ako sa dostať dnu, a hoci nemám mapu, stretol som niekoho, kto mi palác podrobne opísal.“ Začal priamo. „Čo si zistil ty?“

Týmto sme začali rozhovor, v ktorom sme preberali krabičku, jej vlastnosti, hádali sme jej obsah, rozmýšľali sme nad Valeranovou motiváciou a aj nad prekrásnou Lady Elissou. Quinn mi prerozprával plán paláca, keby sme boli nútený sa rozdeliť, povedal mi o všetkých únikových východoch, hovoril ako sa dostaneme dnu a veľa iných vecí. Tento rozhovor trval až do súmraku, kedy sme sa postavili a zamierili ku koňom. Taký nervózny som ešte nikdy nebol.

XII.

Sídlo lorda Mathisa sa nachádzalo v najvýchodnejšej časti mesta. Plesy, ktoré sa tam pravidelne konávali, patrili medzi tie najobľúbenejšie medzi šľachtou aj z toho dôvodu, že nemuseli cestovať dlhé hodiny kočom na miesta, kde líšky dávajú dobrú noc. Pre nás to však bola nevýhoda. Dostať sa na panstvo ohraničené lesom by bolo o mnoho jednoduchšie.

Už druhý krát som sa chystal nezákonne votrieť na miesto, kde som nemal byť a vziať odtiaľ niečo, čo nebolo moje. Aj keď právom. Čo všetko ešte urobím preto, aby som napravil to, čo sa pokazilo. A čo je dôležitejšie, čo všetko by som bol schopný urobiť. Minimálne jedného človeka som už kvôli tejto drobnej úlohe pripravil o život.

„Mysli pozitívne, Thomas.“ povedal Quinn a priateľsky na mňa žmurkol. „Nezabúdaj, že robíš to, čo je správne. Rozhodol si sa vrátiť majetok tomu, komu po práve patrí. Predstav si, že si člen gardy, alebo vojska.“ Prekvapuje ma, ako vie čítať v mojej tvári. Možno má pravdu, ale stále je tu to ale…

Prúd mojich myšlienok prerušil pokyn, aby som zoskočil z koňa. Od Mathisovho paláca sme boli vzdialení už iba pár okamihov chôdze. Tušil som, že si to nezamierime rovno k hlavnému vchodu, ale Quinn zastavil pri zadnej stene paláca. Pozrel som sa hore hľadajúc cestu dovnútra.

„Pozeráš sa nesprávnym smerom Thomas!“ Quinn sa zohol a ukázal na malé zamrežované pivničné okno hneď nad zemou.

„Kam vedie?“

„Do vínnych pivníc Lorda Mathisa.“ Zohol sa, chytil sa mreže, nadýchol sa a trhol. Takmer mi padla sánka. Mreža zostala Quinnovi v ruke.

„Pre všetkých bohov, ako si…“

Zlodej sa rozosmial. „Tento tvoj pohľad som si nemohol nechať ujsť. Dokážem veľa vecí, ktoré by ťa prekvapili, ale hádam si nemyslíš, že som schopný vytrhnúť kov z kameňa holými rukami!“ Červený od smiechu sa nadýchol a pokračoval: „Jeden z mojich kolegov sa tu dnes zastavil, aby nám vybavil vstup.“ Kľakol si, a skôr, ako som stihol zareagovať, pretiahol svoje telo dovnútra.

„Ideš? A dávaj pozor, aby si sa nezasekol. Toto by si Mathisovi nevysvetlil…“

Pchajúc svoje telo do otvoru som sa snažil prísť na to, čo sú tie veci, čo Quinn dokáže a mňa by prekvapili. Po tomto výstupe to musí byť niečo nemysliteľné.

Vo vínnom sklade sa svietilo. Quinn sa nehlučne rozbehol ku schodisku, ktoré viedlo k dverám. Postavil sa chrbtom k stene a pohybom ruky mi prikázal, aby som sa skryl za regál. Chytil fľašu vína, priblížil si ju k tvári tak, aby vedel prečítať, čo je na nej napísané. Znova sa usmial a s tresknutím ju pustil na zem. Pri zvuku trieštiaceho sa skla sa mi na okamih zastavilo srdce.

„Čo to bolo?“ ozval sa hlas z druhej strany dverí. Počul som ako sa dvere otvárajú a niekto schádza dolu schodmi.

Quinn pohybom ruky chytil neznámeho pod krkom, trhnutím ho pritiahol bližšie. Ľavou rukou mu držal ruky za chrbtom, druhou ho držal za hrdlo, hlavu vyvrátenú dohora a tlačil. Videl som zúfalstvo v mužových očiach. Bezvládne padol na zem.

„Obleč si jeho šaty, Thomas.“

Striasol som sa.

„Neboj sa, nie je mŕtvy.“ Telo prevrátil, vyzliekol mu oblek, košeľu. Muž bol rovnako stavaný ako ja, tak som mu vyzul obuv a odpásal nohavice. Kým som sa obliekal, Quinn odniekiaľ vytiahol povrazy, muža spútal a previazal mu ústa, aby nemohol kričať. Potom ho odtiahol do zadnej, najtmavšej časti pivnice.

„Eric, deje sa niečo?“ ozval sa hlas od dverí. Quinn bol skokom prichystaný na svojom mieste.

„Eric?“

Muž, ktorý schádzal po schodoch, bol len o niečo vyšší, ako trpaslíci, o ktorých mi v detstve rozprávala pestúnka.

V okamihu, ako zostúpil z posledného schodu, ho Quinn udrel zozadu z oboch strán do krku. Muž očividne stratil dych. Quinn ho bez námahy otočil a vrazil mu päsťou do tváre. Trpaslík sa vystrel na dlážke.

„Toto snáď nie je možné!“ zanadával zlodej v tichosti. „Ty dostaneš oblek, ako by si práve prišiel od krajčíra, a ja… Oblečenie pre bábiky!“ Nakoniec však muža zbavil plášťa aj košele. Kým sa obliekol, ja som muža zviazal a odtiahol z dohľadu. Quinn v novom oblečení vyzeral trochu smiešne, akoby cez noc príliš narástol.

V čo najväčšej tichosti sme otvorili dvere a vyšli von. Podľa opisu, ktorý sme si cez deň prešli, by sme sa mali nachádzať v ľavom krídle paláca, v časti pre služobníctvo. Aj podľa vône sme sa uistili, že sme neďaleko kuchyne. Cez ňu musíme prejsť, aby sme sa dostali do časti pre hostí.

V kuchyni bolo rušno. Hlavný kuchár rozdával rozkazy, behal od hrnca k hrncu a kričal na pomocníkov. Zbadal Quinna a zastavil sa.

„Hej ty!“ zakričal. Quinn ukázal na seba v otázke.

„Áno ty! Pozri sa na seba ako vyzeráš! Strašiak do maku! Okamžite si vymeň oblek!“ Aj napriek postave úctyhodných rozmerov sa rozbehol ku skrini, vytiahol z nej nový oblek a bleskovo ho hodil po Quinnovi. Na to sa otočil ku mne.

„Ty choď a vezmi zo skladu tri fľaše Wellanského vína!“

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že nemyslí mňa, ale čašníka stojaceho za mnou. Nemohol som však dovoliť, aby sa niekto dostal do pivnice tak skoro. Pozrel som sa na Quinna. Zapínal si gombíky. Očividne nepočul rozkaz, ktorý kuchár vydal.

„Ja som ho už priniesol, pane.“ povedal som.

„Áno?! A kde teda je?“

„Ehm… dal som ho chladiť.“

„Dobre.“ Kuchár sa na mňa zamračil. „A kto vlastne si?“

„Ian.“

„Ian?“

„Ian, pane.“

Mykol plecom, otočil sa a pokračoval vo vydávaní rozkazov.

O pár úderov srdca sme už boli z kuchyne vonku.

V hlavnej sále bolo pár desiatok hostí. S Quinnom sme sa postavili na obe strany východu na terasu, tváriac sa, že sme k službám pri plnení akýchkoľvek požiadaviek hostí.

Očami som blúdil davom. Snažil som sa nájsť Lady Elissu. Rozmýšľal som, či ju spoznám, či existuje možnosť, že som ju už niekedy niekde videl. Možno som ju stretol na svojich cestách. Alebo som zazrel jej tvár v okne koča niekde na námestí.

V okamihu, keď som ju zazrel, som si bol istý, že nie. Na výzor tejto ženy by som určite nezabudol. Opísať ju slovom nádherná by bola poklona pre slovo. Vyzerala ako stelesnenie ohňa, plamene červenej farby ju doslova obtekali. Svetlo okolo nej svietilo jasnejšie.

„Je to kus, že?“ prerušil moje očarenie Quinn.

„Musíme ju držať pod dohľadom za každú cenu.“ Nemusel mi to opakovať dvakrát, rozhodne som nemal v pláne ju spustiť z očí.

Pripadalo mi to ako hodiny, čo som sa musel pozerať na lady ako tancuje so zostarnutými šľachticmi, koketuje s aristokratmi z družiny druhého princa a smeje sa s paniami od barónovho dvora. Jej smiech znel ako prekrásna hudba, zároveň mrazil, ako by ju hrali na mojom pohrebe.

Krátko pred polnocou sa lady ospravedlnila, prešla okolo nás aby sa sama nadýchala na terase.

O chvíľu neskôr okolo nás prešiel barón. „Nie je vám zima, Milady?“

„Ó nie, drahý pane. Pri srdci ma hrejú plody dobre vykonanej práce.“ Jej úsmev som nemohol vidieť a predsa som ho cítil.

„Na tie plody by som sa veľmi rád pozrel, Milady.“

Ellisa mu o trochu chladnejším hlasom odpovedala: „Bohužiaľ pre vás barón, som v službách Lorda Valerana. Ale niečo pre vás mám.“

Quinn sa nadýchol a prešiel k nim.

„Môžem vám ponúknuť niečo na pitie pane? Milady iste…“ Nech chcel povedať čokoľvek, potkol sa o dlažobný kameň a pristál lady Elisse okolo krku. Ako som mu len závidel.

Barón ho chytil za golier obleku, vytiahol ho na nohy a udrel Quinna do tváre. „Zmizni odtiaľto ty babrák! Idiot! Pozri sa, čo si urobil!“ a pomohol lady späť na nohy.

„Odpusťte mi, pane.“ zamrmlal Quinn, otočil sa a zmizol z terasy. V jeho ruke som zazrel malý čierny predmet. Kráčal som vedľa neho s cieľom čo najskôr sa odtiaľto dostať. Lady mi však neschádzala z mysle.

V tom som začul hlas, ktorý som dnes už počul: „To sú oni!“

Obaja sme sa otočili. Vo dverách len pár krokov od nás stál trpasličí čašník, ukazoval na nás a jeho gesto sledovalo jeden a pol tucta strážcov.

„Thomas, utekaj!“ Zakričal Quinn a rozbehol sa.

Sledoval som ho, ako sa prepletá bludiskom chodieb paláca. Za nami bolo počuť beh stráží. Predpokladal som, že mapu má nakreslenú v mysli. V tom sa zarazil. „Chyba. Tu mali byť schody.“ Schytil asi meter vysokú vázu na podstavci a hodil ju na strážcu, ktorý spravil tú chybu, že bol rýchlejší, ako jeho kolegovia.

Zlodej ho preskočil a zamieril si to do vedľajšej chodby. Našťastie, tam schody boli. Zbehol dole a ja som mu bol v pätách.

„Tu niekde by mala byť…“ Jeho ďalšie slová prerušil výbuch. Steny palácu sa zatriasli, zo stropu padali kusy omietky.

„Čo to bolo?“ Opýtal som sa.

Quinn nereagoval, zatlačil vyčnievajúci kameň do steny. Pred nami sa otvorila chodba. Vbehli sme dnu. Quinn zázrakom stihol zavrieť tajné dvere skôr, ako pribehli prvé stráže.

„Teraz rýchlo preč, skôr ako nájdu mechanizmus.“ Vytiahol zo steny pochodeň a rýchlo ju zapálil. Svetlo odhalilo chodbu vedúcu do stôk Linusu.

„Quinn, máme to?“

Usmial sa: „Čo myslíš?“

XIII.

Nasledujúce riadky nie sú súčasťou poviedky, ale vzdávajú hold jednému skvelému autorovi.

Konečne som si mohol prehliadnuť tunely. Ešte som tu nikdy nebol a dúfam, kvôli pachu, že už ani znovu nebudem. Steny boli z tehál alebo z kameňa a boli postavené ako klenby, takže sa tlak zeminy roznášal do strán. Vyzerali byť staré. Tunel bol široký asi desať stôp, z toho také tri stopy na ľavej strane zaberal chodník a zvyšok pomalý prúd tekutiny, ktorá obsahovala asi všetko ale nechcel som sa o tom presviedčať. Pri chôdzi som musel byť mierne zohnutý, ale dúfal som, že nepôjdeme dlho, tak som to s mlčaním zvládal.

Pred nami sa v svetle pochodní vynorila križovatka. Tu by sme mali odbočiť vpravo. Práve v tom okamihu som začul nejaký zvuk. Zlodej asi tiež, lebo zastavil a ukázal mi, nech sa prikrčím. Schovať sa nemalo veľký zmysel, ak to bol ktokoľvek, podľa svetla nás musel dávno spozorovať.

V tom sa z chodby oproti vyrútili nejaké bytosti a zahli do chodby vľavo. Ostal som zarazene stáť. Videl som dobre, alebo mám z týchto výparov zahmlený zrak. Tie bytosti, ktoré som videl utekať, vyzerali ako potkany skrížené s ľuďmi. Z tej predstavy ma striaslo.

Ešte som si ani neusporiadal myšlienky z tohto podivného stretnutia, keď sa z rovnakej chodby vyrútili dvaja muži. Aby som bol presnejší, jeden muž a jeden trpaslík. Muž bol vyšší, s ostro rezanou tvárou a dlhými svetlými vlasmi. Cez ramená mal prehodený červený plášť, v jednej ruke držal meč a v druhej mal fakľu. Trpaslík, no, o takomto trpaslíkovi som nikdy nepočul. Bol celý potetovaný, šialený výraz v očiach, hlavu mal oholenú do hola, okrem pásu oranžových vlasov, ktoré mu stály ako chochol na dôstojníckych prilbách. Ale najčudnejšia bola sekera. Bola obrovská, a vyzerala tak ťažká, že by sme ju s Quinnom ledva nadvihli. No tento trpaslík ju držal v jednej ruke a nevyzeral, že by mu jej nosenie robilo nejaké problémy, skôr naopak, vyzeral, že ju vie naozaj dobre používať.

Dvojica oproti nám na nás chvíľu zvedavo pozerala. Po pár úderoch srdca sa trpaslík otočil k svojmu spoločníkovi a zamrmlal mu: „Poď človiečik, títo dvaja pre nás nepredstavujú hrozbu!“

„Ale čo ak…“ Začal muž.

„Neboj sa. Pozri sa na nich, podľa ich výrazov je jasné, že tú háveď v živote nevideli.“

„Hmm, máš pravdu, poďme, nech nám neutečú!“ Po tých slovách sa rozbehli po stopách pre mňa záhadných bytostí.

S Quinnom sme ostali chvíľu stáť a pozerali sa na seba s nevyslovenými otázkami v očiach. Ale obaja sme pochopili, že ten druhý o veciach, ktorým sme boli pred chvíľou svedkami, nemá ani poňatia a tak sme sa pobrali domov. Cesta na povrch už netrvala dlho a aj keď sme ešte minuli zopár križovatiek, ďalšie nevysvetliteľné udalosti sa už nestali.

Cesta stokami nás vyviedla na povrch v tmavej uličke, rovnobežnej s hlavným námestím. Vyliezali sme opatrne, nevediac, či sa poplach už stihol rozhlásiť po meste. Zlodej potichu položil poklop späť na miesto a vyrazil k domu naproti. Nasledoval som ho. Ukázal na posledný dom v ulici. Podľa opisu sa podobal na dom, o ktorom vravel Quinn, že bude naša skrýša v prípade potreby. Teraz tá potreba nastala. Prebehli sme k nemu ukrytí pred zblúdilými pohľadmi tieňom. Keď sme boli skoro pri dverách, začul som vystrašené hlasy prichádzajúce z námestia. Quinn ich začul tiež, pretože zastavil a spozornel. Po chvíli sa k hlasom pridal aj zvon. Niektorým slovám som porozumel: Horí! Poplach!… S Quinnom sme v rovnakom momente zodvihli hlavu a pozreli sme východným smerom. Žiara plameňom z Mathiasovho paláca siahala vysoko nad strechy mesta a pripomínala úsvit. Čo sa tam do pekla po našom odchode stalo? Zlodej vedľa mňa bol zamračený. Očividne bol rovnako zvedavý ako ja.

„Poďme dnu, príčinu požiaru zistíme neskôr!“ Potom otvoril dvere a vtiahol ma dnu.

Konečne v bezpečí, môžem si oddýchnuť, ledva sa udržím na nohách. Ten strach z prezradenia a následný útek bolo na mňa naozaj dosť.

Ale ešte predtým… „Quinn, ukáž mi, kvôli čomu sme sa dostali do toľkých problémov!“

Zlodej vytiahol z jedného z mnohých vačkov na jeho plášti predmet zabalený do tmavej látky. Opatrne mi ho podal.

„Rýchlo si to prezri, musíme to schovať do krabičky, nechceme, aby nás nejaký mág prekvapil práve teraz.“

Až teraz som si spomenul na magický vnem, ktorý mi spomínal Marn a takisto na úlohu krabičky v jeho potlačovaní. Preto som sa okamžite pustil do prehliadky.

Jeho tvar presne zodpovedal vnútru krabičky. No jeho povrch už taký bežný nebol. Križovalo ho veľa čiar v podivných tvaroch a vytvárali ešte podivnejší obrazec. Aj ja, laik, som cítil mocnú mágiu, ktorú tento predmet obsahoval. Som zvedavý, aký je jeho účel, čo to musí byť, keď je to také mocné? Myšlienky sa mi rozbehli všetkými smermi. Radšej som sa upokojil a predmet s neznámym účelom vložil do ochrany krabičky. Viac toho ja aj tak nezistím. Následne som si schránku uložil do vnútorného vrecka vesty. Dúfam, že teraz ju už nestratím.

„Quinn, máš tu nejaké jedlo a pitie?“

„Niečo by malo byť v tej miestnosti vzadu. Prines to sem.“ Ukázal cez dvere na koniec chodby.

Našiel som tam dva bochníky ešte nie moc tvrdého chleba, kus sušeného mäsa a veľký hlinený džbán. Po odzátkovaní som zacítil víno. Zavrel som ho a odniesol spolu s chlebom a mäsom do miestnosti, kde sedel zlodej.

Najedli sme sa potichu. Každý mal dosť svojich myšlienok. Keď sa mi z vína začala mierne točiť hlava, vstal som a išiel nájsť posteľ. Bola hneď v ďalšej miestnosti, za čo som bol vďačný. Zaspal som skôr, ako som si uvedomil, že ležím.

Ráno som sa zobudil neskoro. Vedel som, že odtiaľto chvíľu nevystrčím päty, tak som sa chcel aspoň poriadne vyspať. Quinna som našiel v kuchyni pri bohatých raňajkách, vajcia, šunka, čerstvá zelenina a ovocie, bochník chleba, po vyskúšaní ešte teplý, a k tomu dva džbány piva. Ostal som ohromene stáť.

„Ako… ako… sa to sem dostalo?“ Vykoktal som zo seba. „Nebol si vonku, však!!“

„Nie.“ Usmial sa. „Včera, skôr než som sa s tebou ráno stretol, som sa dohodol s jedným malým zlodejíčkom, nech dnes so sebou zoberie jedlo a obehá niekoľko skrýš, keby sme sa skrývali, aby sme mali čo jesť. Vidíš, môj predpoklad sa naplnil.“

Prisadol som si a začal jesť. Čerstvé jedlo bolo príjemné, dokonale som si ulahodil. S miernou hanbou som si musel priznať, že ja, na rozdiel od Quinna som dopredu nemyslel a vôbec som nemal rezervný plán. Takže odo mňa nebolo pekné, že som naňho tak vyletel. Ale našťastie nevyzerá, že by ho to trápilo.

Deň prebehol pokojne, nevyzeralo to, že by nás hľadalo celé mesto, ale dohodli sme sa, že tu pre istotu ešte chvíľu ostaneme.

K večeru sme sa dozvedeli jednu novinku. Z vonka bol počuť krik, tak sme sa opatrne posunuli k oknám a jedno sme trošku pootvorili, aby sme lepšie počuli.

„Si si istý? Naozaj je barón mŕtvy?!“

„Áno Jeff, bratranec je kapitán mestskej gardy, povedal mi, že našli barónovu mŕtvolu v ruinách Mathisovho paláca. Vravel, že bol dosť obhorený, ale naisto to bol on. A nekrič toľko, nemusia to všetci vedieť.“

Viac sme počuť nepotrebovali a tak Quinn znovu zavrel okno. Vrátili sme sa k stolu.

„Do kelu, toto veci riadne komplikuje. Dúfam, že nás neobvinia s barónovej vraždy, ťažko by sme sa obhájili.“

Preglgol som naprázdno. Ak nás obvinia… Radšej nato nebudem myslieť. Zatiaľ sa to nestalo a ak to príde… nuž, radšej nech to nepríde.

„Zaujímalo by ma, kto baróna zabil naozaj. Nemohlo to byť o moc neskôr potom, čo sme z paláca utiekli, lebo práve vtedy začalo horieť. A aká je súvislosť s tým, že Valeran poslal barónovi len ten predmet, nie aj krabičku. Bez nej musel byť veľmi viditeľný.“

„Máš pravdu, je to zvláštne.“ Odpovedal zlodej. „Kto vie, či to niekedy zistíme.“

„Dúfam, že tu už nebudeme dlho, chcem sa už zbaviť toho záhadného predmetu, točí sa okolo neho veľa vecí, ktoré sa mi nepáčia.

Podobnými, nič neobjasniteľnými úvahami sme sa zaoberali až do konca dňa.

Ráno som sa prebral na svitaní. Obliekol som sa, osviežil vodou a zamieril do kuchyne. Pohľad mi padol na meč položený na skrinke pri posteli. Na okamih som zaváhal, no nakoniec som išiel ďalej, dnes ho potrebovať nebudem, aj tak sa nikam nechystám.

Na Quinna som narazil na chodbe. Bol opretý o stenu a pozeral na dvere. Pochopil som, že čaká na mladého chlapca, ktorý nám má priniesť jedlo a správy. Pripojil som sa k nemu.

Netrvalo dlho, a na dvere som začul zaťukanie. Zlodej k nim podišiel a odpovedal podobným signálom. Ozvalo sa ešte jedno zaťukanie, potom Quinn dvere otvoril. Vošiel chlapec. No nič so sebou nemal.

„Kde je jedlo?! Spýtal sa ho Quinn.

V tom momente sa prudko otvorili dvere a dovnútra vošiel Valeran nasledovaný dvoma tuctami svojich strážcov.

„Do riti, Fred, ty…!“

„Zdravím ťa Thomas!“ povedal Valeran a kývol hlavou. „Quinn.“

„Odkiaľ…“

„Odkiaľ poznám vaše mená? Nemyslíš si predsa, že budem tak hlúpy a nebudem mať všetky potrebné informácie o tých, na ktorých stojí môj plán.“

Quinn znehybnel. Videl som neskutočné víry a prúdy myšlienok v jeho očiach. Na chvíľu otvoril ústa a zase ich zavrel. Pozrel sa na mňa a hlasom sotva počuteľným zamrmlal: „Daj mi to Thomas.“

Zovrel som krabičku v ruke. Nebol som si istý, čo sa deje. Znenazdania vo mne v vznikla pochybnosť, či môžem Quinnovi dôverovať.

Quinn moje pochybnosti vycítil. V jeho očiach som videl jasnú výzvu: „Ver mi!“ Po všetkom, čím sme si prešli som mu to bol dlžný. Krabičku som mu podal. Vzal ju a skryl za chrbát.

„Neskrývaj to Quinn, lebo budem prinútený si to vziať násilím. Ten kľúč je priveľmi dôležitý na to, aby som ho znovu stratil z očí.“

Zlodej rezignovane zvesil plecia a položil krabičku na stôl pred nami.

Jedno slovo, ktoré Valeran zrejme len náhodou povedal, upútalo moju pozornosť.

„Kľúč od čoho?“

Valeran sa zasmial. „Kľúč od Daciovej hrobky. Kedysi dávno za prvého kráľovstva, vytvoril dvorný mág Dacius na želanie kráľa artefakt, pomocou ktorého bolo možné ovládať myšlienky.“

„A vy dúfate, že sa vám podarí získať tento artefakt a dostať sa k moci.“

Valeran sa rozosmial: „Thomas, nebuď naivný. Ja som sa s jeho pomocou už dostal k moci! Barón bol tak zaslepený túžbou získať kľúč od Daciovej hrobky, že pár nepatrnými ťahmi som ho odstránil z hry.“

To čiastočne vysvetľuje prečo barón umrel. Otázne však bolo ako.

„Ale čo vlastne zabilo baróna.“

„Blesk.“

„Blesk?“ ozval sa Quinn, čím mi pripomenul, že stojí vedľa mňa.

„Skutočným pokladom bola pre mňa nádoba, v ktorej bol kľúč uschovaný. Nikto okrem mňa netušil, že zabraňuje magickému vyžarovaniu. Barónovi som ju teda poslal bez ochrannej vrstvy a mne zostávalo iba čakať, kedy sa zjaví vlastník kľúča a pokúsi sa ho vziať. Kto by bol veril, že obyčajná krabička môže mať takú moc?“

„My…“

Quinn mi skočil do reči: „My sme vám slúžili na čo?“

Valeran si povzdychol: „Thomas niesol krabičku. Po tom, ako som mu ju vzal, musel som predpokladať, že sa ju pokúsi nájsť. Nechal som ho teda sledovať. Moji špehovia vás však nedokázali sledovať dostatočne dlho. To, že ste sa dostali ku mne domov ma nepríjemne prekvapilo, vedeli ste, kto za tým stojí. Ale to, ako ste sa dostali k barónovi počas plesu bolo o chlp. Ak by ste sa dostali k barónovi o chvíľu skôr a vzali mu kľúč, mág by s najväčšou pravdepodobnosťou zabil vás, vzal si kľúč a zmizol. Teraz sme potrebovali nájsť vás… A tu Fred nám pomohol.“ Potľapkal zlodeja po chrbte. „Odmena ťa neminie.“

„Dosť bolo rečí, dajte mi ten kľúč!“

„Na čo vám bude? Legende o Daciovi predsa neveríte.“

„Samozrejme, že nie. Ale nemôžem riskovať, že by som sa mýlil a pripravil sa o skvelú šancu. Kľúč, okamžite!“

Quinn vzal krabičku zo stola a hodil ju Valeranovi.

Valeran ju držal pred očami. „Taký malý predmet a koľko problémov spôsobil. A aký je ľah…“

Medzi nami a Valeranom za zachvel vzduch a objavil sa muž. Nenápadný starec v oblečení bežnom pre stredné vrstvy. Jedinou zvláštnosťou bola palica, na hornom konci zakončená striebornou špirálou.

Valeran zbledol. „Ako sa…“

Quinn sa zasmial. „Asi som zabudol niečo v rukáve pred tým, než som vyložil karty na stôl.“ Vyhodil kľúč na hlavu. V okamihu, keď sa ho chystal chytiť, kľúč zmenil smer letu a porušujúc všetky prírodné zákony letel smerom k mágovi. Zastavil sa mu pred rukou, kde sa zostal krútiť vo vzduchu.

Quinn sa na to pozeral s otvorenými ústami.

„Konečne! Kľúč k Daciusovým tajomstvám je zasa v bezpečí u mňa!“ Mágov hlas sa rozliehal po celej miestnosti.

Valeran sa chvel od zlosti a prekvapenia. Obrátil sa na svojich ľudí: „Zabite ich! Kľúč mi prineste.“ Obrátil sa a začal ustupovať. Bežiaci vojaci sa mu opatrne vyhýbali.

Mág myšlienkou zdvihol dvoch vojakov zo zeme a hodil ich proti ostatným.

Quinn ma chytil za rameno: „Nemusíme tu zostávať!“ a tlačil ma ku komore. Tam bleskovo odsunul prázdnu policu a odhalil skryté dvere. Otvoril ich. Za nimi stála skupina Valeranovych strážcov. Zlodej sa bleskovou reakciou pokúsil dvere opäť zavrieť, ale jeden z vojakov bol rýchlejší a strčil sa do nich. Quinn vytiahol spoza opasku dýku a bodol ho do ramena.

Strážci nás vytlačili až takmer von z miestnosti. Quinn bojoval ako démon s dýkami v oboch rukách. Behom pár úderov srdca sa ako úhor mihol okolo jedného z vojakov a uhýbajúc sa rane iného mu preťal tepnu na krku. Ja som sa chránil sekerou na drevo, ktorú som pri ústupe našiel opretú o stenu komory.  S tak barbarskou zbraňou som nikdy bojovať neskúšal. Vedel som o nej, že v boji sa používa k útoku, čiže k účelu presne opačnému. Nič lepšie som však nemal.

Proti takejto presile sme nemali šancu, museli sme ustupovať. Ocitli sme sa znova v miestnosti, kde nás Valeran prepadol. Vzduch tu bol cítiť ozónom. Riskoval som a otočil sa, aby som zistil čo sa tu deje. Mág údermi bleskov vystreľujúcimi z jeho ruky zrážal strážcov k zemi. Tých pred ním zostávalo už len zopár. V tom zaznamenal za sebou pohyb a obrátil sa smerom ku nám. Skôr ako nás stihol usmažiť som vykríkol: „Sme na vašej strane.“

Mág sa zamračil a videl som blesk vystreľujúci z jeho ruky. V okamihu som bol zmierený s vlastným osudom. Blesk však preletel okolo mňa, zasiahol vojaka chystajúceho sa zraziť ma k zemi.

„Ďakujem.“ zamrmlal som.

Quinn kopol vojaka do rozkroku a pri páde ho bodol do oka. V okamihu bolo po boji.

„Kde je Valeran? Do pekla, stihol utiecť!“

„Myslíte tamtoho?“ Povedal mág a ukázal na koniec miestnosti, kde v kaluži krvi ležal Valeran. Teda aby som bol presnejší, jeho horná polovica tela. Nohy som nikde nevidel.

Mág podišiel k Valeranovmu torzu, zodvihol krabičku, ktorá ležala vedľa, očistil ju a vložil do nej kľúč. Otočil sa k nám. „Pre vaše dobro dúfam, že sa už nestretneme.“ Po týchto slovách zmizol rovnako tajomne, ako sa objavil.

Pozrel som sa na Quinna. „Čo teraz?“

„Pozbierame sa a pôjdeme domov. Naši nepriatelia sú mŕtvy, tvojej zásielky sme sa zbavili, už nás tu nič nedrží.“

Keď som sa vracal z miestnosti, kde som si bol vziať meč, zbadal som Quinna ako sa krčí nad Valeranovou mŕtvolou.

„Čo tam robíš?“ Opýtal som sa. Zbadal som to skôr ako mi stihol odpovedať. Quinn práve sťahoval z Valeranovej ruky prstene a ukladal ich na kôpku, ktorá už obsahovala ďalšie šperky.

S otvorenými ústami som naňho pozeral. „Ty okrádaš mŕtvych?!“

„On to už aj tak nebude potrebovať. A nejaké zlato sa mi zíde. A tebe tiež.“ Hodil mi nejaké náhrdelníky. „Toto je viac, ako si mal dostať za doručenie zásielky. A zaslúžiš si to, tak sa nehádaj!“

Keď zlodej skončil, zamierili sme k východu.

„Quinn, ďakujem ti, že si mi pomáhal.“

„Niet zač.“ Nato zamieril na západ.

Po pár krokoch sa otočil: „A Thomas, teším sa na ďalšiu spoluprácu!“

KONIEC