Peter Gergely

Kapitán nás nechal rozostaviť pred vchodom do veliteľskej budovy. Stáli sme mlčky v pozore, keď prichádzal. Vyzeral, že roky aktívnej služby už má dávno za sebou, byrokracia mu pokrútila chrbát a nepriateľa mohol zrejme iba oslepiť leskom svojho kordu.

„Stiker, Jansen, Frig, Will, Malcus a Frid?“

Každý z nás prikývol, keď začul svoje meno.

„Vás šiestich mi odporučili vaši seržanti ako schopných mužov. Nechal som si vás sem predviesť, aby som si bol istý, že dostanete všetky potrebné informácie, potrebné na splnenie vašej misie.“

Znížil hlas, akoby sa chcel uistiť, že jeho slová nebude počuť nikto iný. „Vydáte sa na prenasledovanie. Ako ste sa už iste dopočuli, osadenstvo Balakovho chrámu bolo brutálne zmasakrované. Vašou úlohou bude stíhať a podľa situácie chytiť, alebo ehm… potrestať tých hajzlov. Ich stopa mizne v Smaragdovom lese.“

Gardista naľavo šokovane vydýchol. Ten napravo zalapal po dychu. Mojim pľúcam to zrejme ešte nedošlo. Smaragdový les nebol nikdy prebádaný a z tých pár usporiadaných expedícií sa vrátila len jedna. A nikdy sa nevyhlásilo, čo objavili, alebo ako ďaleko sa vlastne dostali.

Vojak stojaci na pravom konci nevydržal a opýtal sa: „S dovolením, pane, ale prečo posielate len nás šiestich?“

Kapitán v predstieranom úsmeve zdvihol ľavý kútik úst. „Podľa jediného očitého svedka bolo tých vrahov päť. Takže idete ako početná prevaha. Teraz si choďte prichystať výstroj. Za štvrtinu zvonenia vyrážate. Rozchod!“

A je to jasné… Kapitán si do zápisu zaznačí vykonaný zákrok proti páchateľom a nikto sa nebude starať o šesť stratených gardistov.

Zastali sme na lúke za Malakovým brodom. Neďaleko od nás končí územie mesta a začína Smaragdový les. Je to len pár krokov k jedinému známemu vyšliapanému chodníku do vnútra hory. Tmavohnedý pás zeme medzi zeleňou oslepujúcej tmavosti. Les je tak hustý, že v ňom panuje šero. Všetci sa zamýšľame kto a kedy chodník vychodil.

Zosadli sme z koní, batohy pripútané ku sedlám sme si prehodili cez chrbty. Neurčitá časť výbavy ma tlačí kúsok pod lopatkou. Kone sme buchnutím poslali naspäť do mesta, do kasární. Keď vidím posledného z nich miznúť za kopcom, začínam im závidieť.

Už niet na čo čakať. Vošli sme do lesa.

Trvalo pár úderov srdca, kým si naše oči privykli šeru. O pár zvonení však už budeme určite potrebovať pochodne. Vzduch naokolo je hustý, chladivý a predsa úplne nehybný. Cez vrchy stromov sem kde-tu prenikajú lúče svetla široké ako prst. Jemné halúzky a suché listy nám praskajú pod nohami.

Po chvíli chôdze po chodníku sme dorazili na čistinku. Stiker, najstarší z nás nám dal znamenie, aby sme vyčkali mimo. Chvíľu chodil dookola s pohľadom skloneným k zemi. Netrvalo dlho a gestom ruky nás privolal k sebe. „Dve správy. Dobrá a zlá. Tá dobrá je, že tieto stopy sú ešte čerstvé. A čo viac, kapitán mal pravdu, boli piati.“ Nadýchol sa: „A teraz tá zlá: rozdelili sa.“ Frig za mnou zanadával.

„Rozdelíme sa do troch skupín. Frig a Frid, Malcus a Will, ja pôjdem s Jansenom. Prenasledujte svoju dvojicu a urobte to, čo bude treba. Keď bude po všetkom, stretneme sa tu.“

Malcus sa mi pozrel do očí a zamrmlal: „Toľko k početnej prevahe.“

III.

Po krátkej debate padol výber kto bude prenasledovať samostatného utečenca na Frida a Friga. Tí sa vybrali cestou vľavo. Stiker s Jansenom išli strednou a mne s Malcusom ostal pravý chodník. Veľmi som sa tam netešil, naša cestička vyzerala najtmavšie v už tak tmavom lese.

Postupovali sme pomaly a opatrne. Nikto nevedel, čo sa v Smaragdovom lese skrýva a preto sme nechceli prísť k ujme zbytočným náhlením. Aspoň, že tie stopy bolo vidno tak zreteľne, veľmi nám to uľahčilo cestu.

V pravidelných, asi päťdesiat stopových intervaloch sme do stromov vyrývali malé znamenia, aby sme vedeli, kade sa vrátiť. Vyšliapané šľapy boli síce neprehliadnuteľné, ale ak by začalo pršať, ľahko by sa mohli zmyť.

K večeru tma zaútočila s väčšou silou. Vidieť nebolo ani na špičku nosa. Preto sme si pripravili lampáše, ktorými by sme si posvietili na cestu. Práve vtedy, mohlo to byť odhadom tesne po západe slnka, sme si všimli zvláštny zelenkavý svit pochádzajúci odnikiaľ. Bol ním pretkaný celý les. Už viem, odkiaľ získal meno.

Lampáše sme zapálili aj tak, ani v tej záhadnej žiare nebol les o veľmi jasnejší a najmä tá žiara nesiahala až po zem, takže stopy by sme mohli ľahko stratiť. Skoro ako by sa nás sám les pokúšal zmiesť zo stopy.

Začal som byť unavený, po obzretí mi bolo jasné, že Malcus na tom nie je o nič lepšie. Kráčalo sa nám ťažko, aj keď sme išli po rovinke. Možno sa na nás podpísala váha batohov a pochmúrnosť toho miesta, no prial som si, aby to už skončilo.

V jednu chvíľu sme začuli nejaké slabé zvuky. Ale boli tak slabé, že ani nebolo jasné, čo sú to za zvuky a z kadiaľ vychádzajú. Ostali sme stáť ešte chvíľu, čiastočne, aby sme si oddýchli, najmä ale, či nezačujeme ešte niečo. No bolo počuť iba ticho ktoré priam ohlušovalo.

Chôdza bola taká monotónna, že sme skoro prehliadli, keď sa stopy začali prudko stáčať vľavo. Mal som pocit, že by mohli preťať strednú cestičku, po ktorej sa vydali Jansen so Stikerom. Začal som mať zlý pocit. Veľmi zlý.

Môj pocit bol oprávnený. Chodníky sa stretli. Dokonca v tom istom mieste sa k nim rovnako ako náš pripájal aj chodník zľava, Fridov a Frigov. Toto ale vôbec nebolo to najhoršie. Tým bol pohľad na štvoricu ležiacich, krvavých a nehybných strážnikov v uniformách Linusu.

Bola to pasca. Nepriatelia sa najprv rozdelili, aby nás oslabili, a potom sa spojili a početne premohli. Ja s Malcusom sme prežili len asi preto, že sme išli pomalšie a nechcelo sa im na nás čakať. Alebo o nás nevedeli. Ktovie.

Zazrel som nepatrný pohyb smerom od Stikera. Ležal na bruchu. Rýchlo som k nemu priskočil a prevrátil ho. Na tvári mal veľkú podliatinu, na tele zopár škrabancov, najhoršie zranenie bolo na nohe, mal preťatú šľachu. Niečo zamumlal. Nalial som mu na tvár vodu, to ho prebralo. Pozeral na nás trochu nechápavo. Potom sa rozhliadol okolo. Tvár mu stvrdla: „Tí hajzli!“

„Čo sa stalo?“ Spýtal som sa.

„Bola to pasca. Keď sme sem s Jansenom prišli, zbadali sme, že sa tu stretávajú všetky cesty, rozhodli sme sa, že na vás počkáme. Ešte sme si poriadne ani nedali dole batohy, keď na nás z húštia vyskočili tí piati bastardi. Boli oblečený od hlavy po päty v nejakej tmavej látke, že ich bol problém vidieť aj v svetle lampáša. A zbrane, ani neviem, či to vôbec boli zbrane, vyzeralo to, ako by im čepele vychádzali rovno z rúk. Ale neviem, keďže som nezahliadol ani kúsok z ich tela.“

„A čo Frid a Frig?“

„Keď som ich začul prichádzať, na moment som sa obzrel. Keď som sa obrátil späť, dostal som ranu do tváre. Asi plochou stranou čepele, inak by som tu nebol. Potom som musel omdlieť, lebo si nič nepamätám.“

Malcus zatiaľ skontroloval ostatných, ale pokrútenie hlavou znamenalo, že nikto ďalší neprežil.

Keď som obviazal Stikerove rany a na nohu mu pripevnil dlahu, Malcus zvolal, že našiel cestičku, kadiaľ útočníci odišli. Bola jasne viditeľná, asi preto, že to vyzeralo ako keby niečo ťahali. Podľa trocha krvi to vyzeralo, ako by tiahli niekoho. Vyzerá to, že strážnici dostali aspoň niekoho.

Vrátili sme sa k Stikerovi, aby sme sa dohodli, ako ďalej.

„Je mi ľúto chlapi,“ začal, „ale ja ísť ďalej nemôžem. Musím sa vrátiť. No bolo by dobré, keby ich niekto sledoval ďalej, aby sme nestratili ich stopu a mohli ich polapiť.“

S Malcusom sme sa na seba pozreli. Nechceli sme byť zbabelci, no ísť samému do lesa sa nám nechcelo obom. Pozreli sme späť na Stikera.

„Pôjdeš ty, Will…“

Ťažko som prehltol.

„Neber to osobne, no si starší a skúsenejší. A Malcus živí ženu a dieťa.“

„Dobre.“ Odvetil som. Viem, že Stiker vybral správne a ja by som na jeho mieste vybral rovnako.

Skôr, než som sa vydal po stopách ďalej, sme ešte pochovali mŕtvych strážnikov. Hroby boli plytké, s malými lopatkami, čo sme mali, to lepšie nešlo.

Potom sme sa rozlúčili, vypočul som si zopár rád od Stikera, poprial som mu, aby sa dobre vrátil do mesta, a vyrazil som.

„A buď veľmi opatrný, Will, tie zmije sú nepredvídateľné!“ Zvolal za mnou Stiker skôr, než som sa opäť ponoril do tmy Smaragdového lesa.

IV.

Po pár úderoch srdca som ostal v lese sám. Jemný vánok mi prebehol po líci, zanechal za sebou príjemné chladenie a o kúsok ďalej rozhýbal nádherné zelené listy na strome. Nasadil som si naspäť batoh a vydal sa pokračovať v plnení svojej úlohy. Cesta ubiehala jednoducho, počul som len vlastné myšlienky a praskanie konárikov a vysušených listov pod nohami. Otupenosť z toho, že ostatní sú buď mŕtvi, alebo na ceste späť do mesta a ja som v tomto lese sám, ma začala opúšťať. V okamihu, keď som si uvedomil, že v skutočnosti nie som sám, ale kdekoľvek okolo mňa môžu byť tí, ktorých prenasledujem, som začal našľapovať opatrnejšie a prezieravo sa obzeral okolo seba. Aj keď môj doterajší postup musel narobiť poriadny rámus, hustota lesa zvuk pravdepodobne neprepustila ďaleko.

Po určitom momente som stratil prehľad o tom, akú vzdialenosť som prešiel. Bolesť nôh sa ma snažila presvedčiť o tom, že dostatočnú na to, aby som si na dnes vydýchol. Behom posledných chvíľ sa viditeľnosť v lese začala prudko znižovať. Myslím, že je správny čas utáboriť sa. Vyhliadol som si vhodné miesto pod stromom, kde by som sa mohol uložiť a v dostatočnej vzdialenosti som rozložil ohnisko. Nazbierať dostatok dreva nebol problém, koniec koncov som v lese. Z prednej kapsy batohu som vytiahol kresadlo a po pár pokusoch sa mi podarilo iskrou rozhorieť malý plamienok. Nebol som si istý, či mám zostať navlečený vo všetkom tom brnení, ale keďže nemám nikoho s kým by som sa mohol vystriedať na stráži a jednoznačne si potrebujem aspoň na chvíľu zdriemnuť, uvedomil som si, že v prípade prepadnutia mi môže akákoľvek výhoda zachrániť život.

Z batohu som vylovil proviant – solené mäso a pár suchých krajcov chleba, teraz už takmer rozdrobených. Usadil som sa na miesto medzi koreňmi stromu, ktoré vyzeralo najpohodlnejšie a začal prežúvať. Mäso, aj keď trochu prihriate nad ohňom, ostalo tvrdé. Medzi zubami sa mi rozdelovalo na ťažké vlákna, púšťajúce slanú chuť. Zasítilo ma však a telu dodalo aspoň trochu potrebných živín.

Vietor vohnal do ohňa trochu suchých listov. Zapraskali a stratili sa v plameňoch. Pri tom pohľade som si uvedomil, že tak hlboko v lese, zaštítený všetkými tými stromami by vietor nemal fučať. Mimo lesa teda musela byť poriadná víchrica.

V priebehu pár úderov srdca sa spustil dážď. Rýchlo som zodvihol batoh zo zeme a zavesil ho na konár nad miestom, kde som sedel, aby voda a blato nepoškodili veci v ňom. Väčšinu padajúcej vody zachytávali listy stromov nadomnou, takže les okolo mňa bol plný malých, z hora tečúcich potôčikov. Voda a víchrica nadomnou vydávali desivé zvuky. Tušil som nebezpečenstvo v každom šume, tichom šeleste hýbajúcich sa vetví v každej žblnkotajúcej kaluži a to som kvôli tme a vyhasínajúcemu ohňu videl sotva na vzdialenosť pár stôp okolo seba. Les okolo mňa sa trblietal na zeleno. Najprv som si myslel, že svetielka sú akýsi hmyz, ale vôbec sa nehýbali. V tme žiaril les samotný. Sedel som na svojom suchom mieste a triasol sa zimou a tušením prichádzajúceho vlhka.

Prebudil som sa na pocit chladu. Pripadalo mi to, ako by som spal len pár minút, ale podľa toho aké ztuhnuté a dolámané bolo moje telo, by som povedal, že môj bezstarostný oddych trval dlhšie. Navyše, už nepršalo. Rozohrial som sa pár cvikmi, ktoré ma pred rokmi naučil otec. Vzal som svoj vak a vrátil sa na chodník. Nielen, že boli stopy prenasledovaných zmyté, ale vyšľapaná cestička sa pôsobením vody zmenila na zablatenú čiaru. Chvíľu krokom, chvíľu skackaním z jednej strany lesa na druhú som pokračoval vo vytušenej ceste. Predpokladal som, že tí, ktorých sa pokúšam dostihnúť nezišli z cesty do hustého porastu.

Prenasledovanie v tomto pomalom tempe mi trvalo takmer do poludnia, keď ma cesta priviedla k rieke. Bola široká niekoľko desiatok stôp, tmavomodrá voda bola studená a po minulonočnom daždi poriadne rozbúrená až sa na hrebeňoch vĺn tvorila pena. Jej objav ma prekvapil, pretože som rieku v tejto oblasti na mape nikdy nevidel, ani žiadna rieka z tohto bohmi zabudnutého lesa nevytekala. Otázkou ostávalo, ktorým smerom sa vydali prenasledovaní a kam mám ísť ja: postupovať na brehu po prúde, proti prúdu, alebo sa pokúsiť prekročiť rieku?

„A čo teraz?“ To, že som to povedal nahlas som si uvedomil, až keď hlas za mnou odpovedal: „Skús sa niekoho opýtať.“

V.

Pri otáčaní som automaticky vytrhol meč z pochvy a zamieril pred seba. Nikto tam ale nestál a tak som spozornel.

„A koho sa mám spýtať!“

„Napríklad mňa.“ Zašepkal mi do ucha ženský hlas. „Ale najprv skloň ten meč!“

Urobil som, o čo ma požiadala, keď sa dostala tak blízko ku mne, nevedel som, čoho ešte môže byť schopná a nechcel som riskovať.

Keď som sa otočil, zbadal som ženu oblečenú v zeleno-hnedej tunike a s dlhými tmavými vlasmi spletenými do copu. Na opasku mala pripnutú dýku.

„Kto si?“ Začal som.

„Nechcel si predtým vedieť niečo iné?“ Pousmiala sa.

„Áno,“ zavrčal som, „nevidela si tu prechádzať štyroch ľudí vlečúcich niekoho ďalšieho?“

„Oblečených v čiernom, čepele namiesto dlaní?“

„Áno!“ Potešil som sa.

„Tak tých som tu videla, išli tadiaľto pred svitaním.“

Do kelu, pomyslel som si, majú náskok tak pol tucta zvonení.

„Mohla by si mi ukázať kade šli, poprípade nevieš kam mohli mať namierené?“

„Mohla a viem, ale neviem, prečo by som to mala robiť.“

Ostal som na ňu zarazene pozerať.

„Myslel som, že mi chceš pomôcť!“

„Možno áno, možno nie.“ Znovu ten prešibaný úsmev.

Povzdychol som si.

„Pozri nemám čas tu s tebou hrať slovné hry. Tí muži, alebo čo sú zač, vyvraždili celý Balakov chrám a zabili troch mojich partnerov. Zatiaľ, čo sa tu rozprávame, unikajú ďalej a pre mňa bude veľmi ťažké ich dohoniť.“

„Dobre, dobre, vyhral si, pomôžem ti. Prešli cez rieku a smerujú na miesto zvané Tiesňava noci.“

„O takom mieste som jakživ nepočul.“

„Myslela som si.“ Zase sa usmiala. Ten úsmev mi pomaly začal vadiť. „Takže ťa tam zavediem. Ale nebude to zadarmo.“

„Čo za to chceš?“

„To sa dozvieš.“

Preklial som všetkých démonov, ktorí mi túto ženu poslali do cesty. Je veľmi záhadná na môj vkus.

„Keď budeme putovať spolu, povieš mi aspoň svoje meno? Ja som Will.“

Jej tmavé oči sa vpili do mojich. „Volaj ma Nis:“

Cez rieku sme sa dostali tak, ako by som to vôbec nečakal. Vyštverali sme sa do korún stromov a po jednotlivých konároch hrúbky môjho trupu sme pohodlne prešli na druhú stranu. Tam sme ale na moje prekvapenie nezliezli a pokračovali ďalej vo výške niekoľkých desiatok stôp nad zemou. Nis nás sebavedome viedla tým bludiskom stromov, konárov a lístia, ako by nasledovala nejakú stopu. A naozaj, keď som si začal pozornejšie všímať konáre pod nami, zdali sa mi viac ošúchané ako ostatné. Niekedy sme zliezali nižšie alebo sa šplhali vyššie, ale ak som to ešte vedel zaregistrovať, išli sme prevažne východným smerom.

Značky na stromy som robil po každých desiatich metroch, ale pomaly som prestával veriť, že by sa posilám podarilo nájsť ma. No pre každý prípad som v tom pokračoval. Aspoň som si značil únikovú cestu.

Nis predo mnou zastavila, trochu sa porozhliadala a začala sa štverať prudko vpravo. Keď som vyšiel za ňou, ocitol som sa na čistinke na vrcholku stromov vytvorenej zo spletených konárov. Mala kruhový tvar a priemer tak pol tucta stôp. Otvoril sa mi pohľad a zelené vrcholky stromov. Boli všade naokolo. Pôsobilo to tak… nekonečno.

„Tu sa naobedujeme.“ Oznámila Nis.

Zhodil som batoh a vytiahol trocha sušeného mäsa, krajec chleba a hrudku syra. Musím začať šetriť, míňajú sa mi zásoby.

Nisa niekde z pod tuniky vybrala vrecko, v ktorom mala nejaké sušené ovocie a korienky, aké som ešte nevidel a začala ich žuvať. Keď si všimla, že ju pozorujem, spýtavo sa na mňa pozrela. Odvrátil som pohľad a jedol ďalej.

Keď som skončil, zvedavosť mi nedala a musel som sa spýtať: „Nis, kto si a ako tu v tomto tmavom lese dokážeš žiť?“

„Nebuď netrpezlivý Will, všetko sa dozvieš.“ Odbila ma.

Zavrčal som.

„Ak si dojedol, mali by sme vyraziť, do zotmenia máme pred sebou ešte dlhú cestu.

A dlhá aj bola. A namáhavá. Musel som byť stále obozretný, niekedy sa konáre zužovali a bolo treba dávať veľký pozor aby som neskončil ako kôpka mäsa, kostí a brnenia rozpleštený podo mnou na zemi, ktorá ani nebola v dohľade. A popri tom udržovať Nisine tempo, ktoré vyzeralo ako by sa tu narodila a preháňala sa po týchto konároch celý život. Už sa neviem dočkať, kedy sa dozviem, čo je zač.

Poviedka trošku ustala v doplňovaní nových častí, keď sa znovu rozbehneme dáme vedieť.